Flóra nemá rada vodu, ani dážď, proste, vlkho je bre ňu bleee.
Do vody vlezie, ale keďeže viem, že ju nemá rada, nenútila som ju už potom, jarky radšej skákala, keď bola pod sedlom, no do potoka vošla, aj do nádrže, ale cítila som, že je napätá a že tam nechce byť, takže som ju tam dlho nenechávala, načo.
Sprchovanie znáša ok, na rozdiel od Garona, ktorý hrôzu v podobe vody z hadice nikdy neprekonal, ale tak stádo chodí piť z rieky, aj som ho predtým občas videla piť z potoka, ktorý bol v strašnej strži, v lese...
Derbent na druhej strane mi v nádrži v podstate odplával...to som ešte nikdy v živote nevidela, aby sa koňovi tak strašne páčilo plávanie-bol navoľno a dával si teda dobré dĺžky, to som sa až bála..
Tak chovy tu sú, u nás, aj v Poľsku, čo som tak pochopila, chov karáčajevcov a kabardincov sa istú chvíľu prelínal.
Ale čo som mala možnosť vidieť- nikdy by som nechcela zviera, čo si musíte uloviť, v nádeji, že to doma nejako spravíte, fakt nikdy, dva krát som zažila divé, šialené zviera (importy), jedno sa zabilo pri manipulácii, jedno malo šťastie, že malo vajcia, tak išlo pripúšťať.
Po X mesiacoch jazdenia bez sedla ak do neho znovu sadnete, usedíte čokoľvek, lebo vám to bude pripadať extrémne pohodlné a úžasné.
Nič nie je lepšie na rovnohávu a stabilitu čo ja viem, čo všetko, ako jazda bez sedla, ideálne v teréne.
A áno, rozdiely medzi koňmi sú obrovské, žiaľ moje srdcovky boli vždy v kategórii "kostitras", no mala som možnosť jazdiť aj na "kresielkovom" kone a to bolo super :)
Omlouvám se,že píšu jak tatar...přesně tak,máme 4 ,ale jiná plemena,Karačájevce mám zatrhnutého,protože v ČR o nich kolují dost hrůzostrašné historky,jak jsou neobsednutelní,nezvladatelní a vůbec hodně tvrdí koně...a můj muž už při našem nejmladším ST po Furioso trne hrůzou a ptá se mě,jestli ho nechci raději prodat :D
takže Karačajevec je prostě jen můj sen....
Mno, takto...to môže byť pravda, lebo aj na Kaukaze u kabardincov je odpad veľký- ale to nikoho netrápi, čo nezlomia, to predajú hlupákom z Európy, alebo zjedia a je po probléme.
Niektoré zvieratá sú extrémne plaché a proste to s nimi nejde...nijako. Kazaši vedia kvantum aj divých zvierat obsadnúť a aj nejako prijazdiť, no metódami, ktorých výsledok som zažila na vlastnej koži...a nebolo mi ľahko na duši.
A potom sú také kone, ktoré keď pochopia, ktorá bije, tak za vami budú chodiť ako pes a žiarlivo útočiť na iné kone, ak vyhodnotia, že na vás ten kôň nejako škaredo, či majetnícky pozel cez ohradu...
Tak to jo, takové mikroděti u nás na sranda závodech na louce teda nejezdí, ale na závodech pro dětičky, kam jezdím, tam takové děti na takových obrech také jezdí. Na koních z JK, které pod dětmi chodí denně, a závody jsou pro ně spíš odpočinková záležitost :-) Kolikrát jsou ti obr koně hodnější než ti malí hajzlíci poníci, ti často dítě povozí po celém parkuru a matka si to pak odlovuje u východu (no, jako včera naši holčičku) :-D
Tak toto dieťatko zvládlo aj ponýška, aj obríka :)
Jé, Horsano, já se bojím, že Jesie nemá doma 4 x Karačájevce. Pokud teda chcete jejich popisy.
Taky jsem si to musel přečíst dvakrát.... ale mám z toho dojem, že už má doma 4 jiné koně, a dalšího (teda toho vysněného Karačájevce) jí zatrhli :-) Ale ráda bych se mýlila...
Mám 4 :D a dalšího mi muž povolí jen přes jeho mrtvolu....jinak bych si na něj asi troufla,bylo by to určitě na dýl,než by z toho byl použitelný jedinec,ale byl...
No ceny v tom chove karáčajevcov sú šialené a kôň väčšinou tiež.
Áno, nenapísala som kabardinský naschvál, lebo jedinci toho plemena sú každý úplne iný, ak natrafíte na super plaché zviera, tak smola proste.
Anglokabardinca som mala, do toho by som už nešla, akurát jeho otec- A 1/1 nie úplne dobre naviazal na tie kabardinské matky, kôň nemal nič z ich tvrdosti, bol to plňas, citlivý, hysterický...áno, je pravda, že aj on sa na mňa jeden čas veľmi naviazal, bol problém odskočiť si na záchod, keď bol pustený v hale, lebo tam vrieskal a liezol po stenách, ale to bola z núdze cnosť, bol po zranení a rehabilitoval a mal iba mňa, no.
15 kg za tri mesiace sa mi tiež podarilo, ale to som pracovala na farme a ešte sa starala o kone na inej farme, ku ktorej sa dalo dôjsť pešo/na koni.
Nechápala som, prečo mi to sakra vždy trvá dve hodiny, až o mnoho rokov neskôr som si to potom zmerala na mape a bolo to kuuurva 12 kilometrov :D
Obchod v dedinke bol fakt málokedy otvorený a sortiment chudobný, žila som vtedy na zelenine a kefíroch a hektolitroch silnej sladkej kávy a cigaretách.
Keď som sa potom vrátila do civilizácie, opatrne sa ma pýtali, či nemám rakovinu :D
Ja s ľuďmi problém v podstate nemám, vyvinula som si obrovskú toleranciu voči ľuďom a chápem, že proste ideálne podmienky má málokto, rovnako ako nekonečné konto.
A boli ľudia, nad ktorými som príšerne ohŕňala nos a teraz si tykáme a priatelíme sa.
Najhorší klienti sú humánni lekári a to v poradí: rádiológovia-očiari-zubári
Ja som na pretekoch zase poníky obdivovala, sedeli na nich fakt mikrodeti, boli dvaja nejakí mixnutí, jedna kobylka odniekiaľ z reťaze vykúpená, ale iste tam bol welshík v nich, to frčalo ako raketa, skákali ako malí bohovia, jedno dieťa malo 5 rokov, išlo 4 súťaže, z toho dve potom na obrovskom valachovi, ktorí vraj kedysi chodil vysoké parkúry, kôň mal podľa mňa astmu, ale nič dramatické a to keď som videla, že decku končili nohy tam, kde bočnica...prvý skok ho heglo celkom dosť na kohútik, ale trénuje ju mamka, no bola to úžasná podívaná, malá vyhrala čo sa dalo a ešte dostala od organizátorov obrovského plyšového medveďa a obrovskú bonboniéru :)))
Keď sa potom mamy-trénerky pýtali, či sa nebojí, že sa malej niečo stane, tak opáčila, že nie, že má ešte dve deti do rezervy :D :D :D
Tie kone, čo išli súťaže pre jazdecké školy, ach, to boli niektorí strašné hajtry, no išli pod tými deťmi úžasne, síce ako roboti, ale...išli, deti zbierali skúsenosti a bolo to fajn.
