No, ja som to už raz zažila, vtedy ma to zmietlo z nôh, Gomba uhynula náhle. Nejako som si v tom čase myslela, že tu bude večne. Odvtedy si tú smrteľnosť veľmi dobre uvedomujem.
29 rokov už nie je úplne málo, tešila som sa z každého dňa a boli sme v podstate každý deň spolu. Potom som ochorela a ako to už býva, nah…čo už.
Málokto si uvedomuje, akí sú starčekovia a zvlášť bezzubky krehkí, aj keď sú vo výbornej fyzickej kondícii. Sú to special needs zvieratá a cez do nejde vlak. A sú staručkí.
Pitva ukázala veľké nekrotické ložisko v pravom dorzálnom kolóne, stihli sme ju utratiť predtým, než to ruplo. S tým sa vôbec nič nedalo robiť, bohužiaľ. Nič.
Ja nebývam chorá, ale tá chrípka ma fakt zložila. Tak aj o hydinu sa staral sused, zožral za to dva kohúty a nechcite vedieť, v akom stave som našla zvyšné tri brojlery, museli prechladnúť, lebo pčikali a sípali, jedna brojlerka tak strašne, že som myslela, že nie je šanca, že prežije, chodila tak, že si pomáhala krídlami, no príšerné čosi, pili hektolitre vody, takže som varila čaje, dopovala Acidomid a vitamíny, aj ľudské Cčko a Propoul a teplý šrot a musela som ich oddeliť, lebo ten kohútí chuj sa po nich sápal.
Mno, predvčerom sa už cítili natoľko, že prevalili, či preleteli, či čo to tam vlastne spravili so zábranou a našla som ich všetkých spolu a z prebytku vitamínov začali brojlerky uznášať mega giga vajcia. Sú zdraví ako repy, našťastie. Ten kohút je duchom chudobnejší, aj ho volám Neurón, ale strašne chcú byť spolu, tak teda sú, na veľkú neradosť prepelíc, keďže teraz už je celá ubikácia spoločná. A brojlerky toho hneď využili a radostne obsadili ich územie.
No, tým som chcela povedať, že ak môžete, buďte so svojimi zvieratami (platí aj pre ľudí) čo najviac. Nikdy totiž neviete, ktorý deň bude ten posledný. A nikto sa nepostará tak, ako vy.
