Nikdy neoľutujem, že som sa včera nevytrepala do tých Tatier.
Už dlho som mala v pláne prejsť z Hole cez kopec s menom Jedlinka do Kojšova. No uznajte-Jedlinka znie fakt čarovne 🙂
Hneď na začiatku gigantického čučoriedniska s menom Pálenice, z ktorého sa na Jedlinku dá dostať, stoja bizarné stromy, niektoré vyzerajú, akoby mali ruky, iné pripomínajú chobotnaté príšery.
Do Kojšova z hôr stekajú tri potoky, Kojšovský, Jedlinský a Poľovnícky, dávajú mená aj dolinám.
Vždy som sa túlala iba v tej prvej, dúfajúc, že tam tak nejak nájdem ten svoj “stratený Raj”…ale bohužiaľ, ťažba zdevastovala údolie na nepoznanie, len nejako “ochorel”, stal sa slabý, preto ho naďalej devastuje polom a robí tak ostrovčeky porastu neschodnými, akoby zamknutými, zakliatymi-pre mňa. A myslela som si, že v tých zvyšných dolinách je to rovnaké.
Preto som včera na pár chvíľ vážne zapochybovala, kde som sa to ocitla. Iba o dolinu ďalej-wow…les. LES! Les, ako si ho pamätám, že tam bol, les, v ktorom musia rásť na jeseň hríby veľkosti poníka. Žiadny polom, žiadne vyvrátené stromy, žiadne holoruby, žiadni ľudia. Celú cestu som kráčala s otvorenými ústami a neveriacky krútila hlavou, dom som o tom nevedela predstaviť hovoriť a vôbec som nebola unavená, hoci som aktívne chodila 6 hodín. Ten les mal neskutočnú, magickú energiu, oproti “chorému” lesu vo vedľajšej doline, kde som po 2 hodinách cesty do dediny išla umrieť…
A nevidela som tam jedno mravenisko, kdežto vedľa je ich neskutočne veľa je problém si tam sadnúť do trávy, mravce sú všade.
Morale príbehu- stratený Raj je často bližšie, než by sme sa nazdali, napríklad vo vedľajšej doline 🙂
