chcem sa opýtať - keď hus vysedí húsatá nechávate gunára s ňou a húsatami? My sme teraz nechali pretože gunár sa posledný týždeň od husy nevzdialil viac ako na dohľad do hniezda a posledný deň (keď sa už liahli húsatá) neodišiel ani na pol metra od hniezda - bránil všetkým a všetkému sa priblížiť. A keďže sme si povedali, že to teda necháme na prírodu tak od začiatku do ničoho nezasahujeme - hus sadla a vysedela 5 húsat zo 7 vajec. Ozaj sama vedela čo má robiť . A tak keďže máme len párik tak ani s gunárom “nebojujeme” - asi vedia čo majú robiť. Priznávam, že to máme trochu ako prírodopisné sledovanie. Podmienky si myslím majú výborné - chlievik s výbehom na pastvu s bazénikom (ten sme teraz vymenili iba za nízky pekáč aby sa húsatá neutopili). na noc ich samozrejme zatvárame - prístup ku krmivu v kŕmitku majú vo svojej ubytovni) Len fakt neviem či sa teda gunár ozaj o húsatá stará spolu s husou

Túto dilemu som mala aj ja po našej labradorke - päť rokov som nechcela žiadneho iného psa - lebo nebude taký ako ona. Dodnes na ňu spomínam - aj občas popletiem meno … Terajšia madam je iná a napriek tomu je super. Ono aj dôvod zaobstarania si terajšieho psa bol iný - potrebovali sme niečo na stráženie k domu, labradorka bola vyberaná ako pes k deťom - do mesta a predpokladom, že to bude pes ktorý bude “pohoďák” slniečkový - a taká aj bola. Teraz som zas potrebovala niečo úplne opačné, pretože má strážiť a nie všetkých vítať. Priznávam, že som sa naozaj bála či si neberiem niečo čo nedokážem zvládnuť. Bolo pár nocí kedy som veľmi preveľmi rozmýšľala či do toho ísť. Dnes po dva a pol roku “roboty” je to úžasny pes, ktorý spĺňa presne to čo sme od neho chceli. A to sme brali posledné šteňa, ktoré ostalo - úplne zle bolo na ňom to, že sa bálo. A bojazlivý pes je snáď horší ako agresívny… Ale podarilo sa z toho niečo vykresať - ale ako vravím denno dennou robotou - dôslednosťou, citlivosťou, pomalými krôčkami vpred (občas aj vzad), cvičením - mimochodom je ozaj veľmi šikovná . Dnes je to pes, podľa ktorého asi písali charakteristiku plemena. Visí na rodine, je aj maznavá (ako som ale písala - odtiaľ-potiaľ) strážiaca všetko čo je naše - kačky, sliepky, husy a aj kocúra. Cudzie mačky ale cez plot neprejdú. V civilizácii sa vie správať, ale toto evidentne nie je jej komfortná zóna - vždy sa najviac teší, keď už ide na svoj dvor. Prechádzky v prírode sú ozaj relax - neuteká, nenaháňa - ale samozrejme musíme byť my tí, ktorí reagujú hneď (najlepšie v predstihu) a dajú včasný povel, aby vedela že nemá riešiť ona. Je iná, ale je super - zadarmo to ale nebolo. Museli sme sa proste pochopiť a ono to funguje. Tým že bola bojazlivá iné ako pozitívka ani nepripadalo do úvahy - ale hranice sa nastaviť museli - stačilo odniesť na miesto, otočiť sa chrbtom, prestať sa hrať … Aby nechňapala aj prsty keď dostávala odmenu som pomerne rýchlo vypilovala dlhými pamlskami, z ktorých si mohla odhryznúť postupne - zuby na prstoch boli okamžite komentované hlasným au vystretím sa a zobratím pamlsku. Iste pár hryzancov som schytala (aj krvavých) ale rýchlo to pochopila - zuby v ruke sú proste tabu. A hneď som aj hrou trénovala preťahovanie o hračku s povelom pusť. 

Valvara - myslím, že v podstate už viete, že s týmto šteňaťom to “balíte” - v tom prípade čím skôr mu nájdite domov, kde ho príjmu - majiteľov ktorým bude vyhovovať - čo uznávam vie byť poriadne veľký problém.

Trochu mi z tých vašich písmeniek vyšlo, že podstatné je pre vás mať mazlivého psa. Priznám sa, ja osobne práve tomu nerozumiem - no asi aj ja sama som “nemazlivá” a tak aj keď som sa vždy so psami aj mojkala - ale odtiaľ potiaľ - priznávam, že stačí chvíľku poškrabkať, pohladkať a vždy to stačilo ako mne tak aj všetkým mojím doterajším psom tak toto som nikdy neriešila. Hryzenie proste k šteňatám patrí - niektoré hryzú viac iné menej. Nevyhodnocujete, ale to hryzenie pri hre zle? Sama som teraz po xy rokoch zistila, že moja terajšia madam sa hrá s dcérinou na pohľad “zúrivo”, ale oni dve si to užívajú - evidentne vedia v sebe čítať a vedia obe (naša má vyše 50 kg tá druhá cca 25kg) hranice. Tiež som chcela niekedy v začiatkoch zasiahnuť, ale syn mi vraví “Čo riešiš - nevidíš ako sa pekne hrajú?!” - fakt som to ja nevidela - a mal pravdu - ak malá dobiedzala už veľa - veľká jej (neviem čím - možno pohybom očného viečka 😊) ukázala, že dosť - ľahli si potom pekne niekde spolu. Asi ak by som to bola riešila po mojom - naštvala by som obe. Tak v prípade, že by ste sa rozhodli prijať to šteňa také aké je (a možno by vás nakoniec veľmi milo prekvapilo že v dospelosti z toho bude iný pes) - zájdite si za niekým kto poradí naživo. A učte ho - hocičo - proste s ním pracujte namiesto maznania. Unavený pes je vždy ten najlepší. Ešte trochu možno z mojej strany zle pochopené - ale vy ju pustíte sa hrať so psami a keď sa rozdivočí tak ju (vlastne aj nasilu) beriete preč ? No sa nedivím, že sa na vás "hnevá". Ja by som to skúsila trochu inak- ukončila by som samozrejme divokú hru (ak by k nej došlo), ale ostala by som s ňou kúsok od miesta “incidentu”,  počkala kým sa divočiatko skľudní (netreba k tomu ani reči, ani nič, iba stáť prípadne čupieť a pridržiavať psa - ak vie zapovelovať sadni) keď sa pojašenec evidentne ukľudní skúsila by som sa vrátiť ku psom (viem že je potrebné mať k tomu spolupracujúcich ľudí aj psov) - ak začne zase divočiť postup zopakovať. Teraz je to iba šteňa a dá s tým ľahko pracovať - keď si zlozvyky zakorení je to potom beh na dlhú trať s otáznym výsledkom

No ja osobne som nepochopila výstavy pastierskych psov - akože mne tam proste nesedí to, že majú tie psy strpieť “ošahávanie” od cudzieho človeka, neriešiť nikoho a nič vo výstavnom priestore (a okolí). Možno sa mýlim, ale proste mne to pripadá ako niečo úplne protichodné s tým načo tie psy boli šľachtené. Naša madam sa síce vie chovať - nezožerie napr. veterinára - ale aj tak jej dávam košík - nechá sa popočúvať , pozrieť uši aj očkovanie odignoruje, ale vidieť na nej, že to proste trpí lebo to chcem ja. Návštevy musia chodiť iba v našom doprovode - neriskovala by som, aby niekto vošiel iba tak do dvora. Keď vidí cca po minúte, že je to ok - predstiera pohodu - ale jedným uchom a jedným okom situáciu monitoruje. Dvor stráži aj z domu - stáva sa, že štartuje aj z uvoľneného ľahu pod stolom  v prípade napr. cudzej mačky (a to ja ani netuším, že sa niečo deje vonku). A pre mňa je toto to na čo som psa tohto typu chcela - asi by som ju naučila aj výstavné ťahy, ale nie je to blbosť? 

Zrzavci - ono ak si ten pes nesie niečo v sebe tak je to vždy práca na vždy. Veľa veľmi veľa sa dá dokázať - ale je to o vlastnom učení sa ako ten pes “funguje” a prečo. Nie vždy to ide - stále nastanú momenty, keď je človeku do plaču, ale vy ste šikulka a “zakliata princezná” sa odkliala - no niekedy proste mesačný svit a postavenie hviezd skúšajú svoju moc 😊. To vidíme u tej mojej dcéry v Slanom - s tým benzínkovým rtw - toľko roboty s ním spravili a stále prídu momenty, že by sa človek na to vy… . Proste sa stane, že z ničoho nič mu “prepne”. Ono ten pes asi nikdy nebude úplne ok. Šteňacia trauma z neho urobila "psycho" psa. Stále sa riešia obsedantné poruchy - loptička a naháňanie tieňov - ale na druhú stranu je to tak strašne naviazaný pes na nich … Tak čo ostáva? Iba prijať situáciu taká aká je a pasovať sa s tým - pomaly po milimetroch. Niekedy proste aj so skokmi vzad 

Tak ja mám skoro super porovnanie viac menej v priamom prenose - naša moskovská madam - leňoch (aj keď viem o čom hovorí Sardullah - z nula na sto dokáže v istých situáciách vybehnúť za za 0,001 sekundy) a máme často na návšteve aj na strážení dcérinu kríženku huskyho a austrálskeho ovčiaka - priateľ ju nazýva iba “rýchlo a zbesilo”- čistý raketový pohon - neunaviteľná . Povely vie, ale udržať jej pozornosť dlhšie ako na dve sekundy - sci fi. Je to mega slniečkový pes, ale pre moju dcéru absolútne nevhodná voľba (no ale napriek radám a varovaniam si nedala povedať). Nedávno sme ju ale mali na stráženie cca týždeň a vyhodnotila som to, že obidvom im prospieva prítomnosť tej druhej - naša trochu musí pohnúť zadkom (občas aj chce 😊) a “rýchlosť a zbesilosť” sa naučila spomaľovať - odkukáva veľmi dobre. A ja sa neskromne tľapkám po pleci lebo sa naša naučila nebrániť si žrádlo (to bolo ozaj hororovité - jedine ja som mohla šahnúť jej do žrádla resp. vziať jej niečo z papule). Teraz dokážu tieto dve žrať pekne vedľa seba - vrcholným zážitkom bolo keď si vymenili misky - dcéra dala tej svojej super extra špeciál granule, ja tej našej to čo vždy - Som sa nemohla prestať smiať keď rýchlosť a zbesilosť stála nad miskou s útrpným výrazom a naša ju teda pustila ku svojej a išla zožrať tie jej extra granule.  A s “reaktívnou zbesilosťou” je to tiež iba o pomalých krokoch - dôslednosťou a pokojom majiteľa. Proste ja nereagujem na jej “tanečky” - ťažký nezáujem dám najavo (otočím sa jej napr. chrbtom) - keď sa skľudní pokecám a pohladkám - ak začne zas podskakovať okamžite ignorujem . Rovnako ako naša Sally - keď chce mať kľud s anglickou nadradenosťou ju odignoruje - ak sa  hrať chce tak na to pristúpi. A mne sa ešte osvedčilo pri všetkých psoch od mala trénovať žranie “na povel” - proste do misky sa pustíš až keď poviem - iste nepredlžujem to na dlho, ale trénuje to trochu držanie emócií na uzde. 

Hmm… No ono to znie dobre, ale neviem či by to bolo na prežitie. Ono tie hotely využívajú hlavne majitelia tých malých domácich psov. Veľké “strážne” psy sa horšie prepravujú a aj nie vždy znesú cudzích … Ak by to ale bolo v zmysle “školy” možno by to šlo - tu neďaleko nás to jeden pán takýmto spôsobom robí, ale zas tie jeho služby využíva iba smotánka - fakt má ceny horibilné - dva týždne cca 1000,- € plus príplatky za všeličo… 

vlohy vyhasnú úmerne naberaniu hmotnosti - si tak skromne myslím na základe pozorovania seba samej - čím som staršia a hlavne po zime guľatejšia - tým som lenivejšia. Normálne som asi stratila teraz všetky záhradkárske vlohy - po prekopaní jednej hriadky som úplne grogy - v jeseni som prekopala celú záhradu a ešte aj nanosila drevo ku peci a v pohode ešte večer varila a žehlila. 😊

no ten šampión - chudák pes - a mne sa nepáááči 😴 Tá 13-ročná vyzerá presne ako naša labradorka v 13 rokoch - aj keď bola šrotovník tak sme váhu držali stále v normále - ale tak je pravda, že napriek bývaniu  v byte bola večne v pohybe. 

no volajú sa útulky ☺ Ale je možné, že sú to spolky - podrobne som nepátrala. Fakt je ale divné, že ak napísali o umiestnenom zvieratku niečo - najčastejšie umiestnili do Nemecka alebo do Čiech 

Ja som na útulky tu v našom okolí zanevrela - akože fakt. Tie podmienky čo oni vyžadujú sú prinajmenšom sporné a pritiahnuté za vlasy. Aj ja osobne som bola - nevhodná osoba na adopciu lebo som chcela psa na záhradu - oni si to predstavovali asi opačne - pes bude stále doma v obývačke a na záhradu pôjdeme iba na prechádzku … (nakoniec to čudo čo doma máme, je v tej obývačke - ale podľa jej vlastného rozhodnutia a keď chce von, proste ide von. A dokonca s ňou chodíme aj na prechádzky mimo dvora 😜) Kolegyňa resp. jej manžel bývalý vojenský psovod tiež chcel na predčasnom dôchodku pomôcť nejakému chudákovi z útulku - kam mimochodom roky chodil pomáhať - neprešiel ako vhodný kandidát - pretože by mal psa pri dome - kúpili si z množky bez zbytočných sprostých rečí. Pes funguje na myšlienku aj keď nemajú papiere a nebýva s nimi na gauči. Ďalšia neschopáčka bola moja príbuzná, ktorá po strate jej 15 ročnej fenky si chcela vziať útulkáča - no ja neviem ako ale vytočili ju tak, že im tresla dvermi so slovami ak jej dajú psa čo vie splachovať po sebe WC tak sa možno vráti. Vzala si potom fenku od rómov, ktorých stretla na stanici - no a to je také slniečkové rozmaznané zlatíčko - chodí za ňou celé dni po záhrade, pri bráne (ktorú mimochodom vôbec nezatvárajú lebo podnikanie) privíta všetkých pomazná sa - za myslenú čiaru dvora nevychádza - a večer ide spať do garáže alebo do búdy - no nevšimla som si že by trpela - tam by asi fakt trpela zavretá v dome. Teda z mojich skúseností - práve útulky týmto prístupom podporujú množky. Iste niečo zistiť musia, ale tiež odtiaľ- potiaľ. 

Toto je veľmi individuálne. Naša moskováčka chodí dnu a von ako ona chce - keď kúrime a je jej teplo pýta sa von. Keď jej je smutno a chce byť s nami pýta sa dnu. Kým sme mimo domu je vonku - na rohožke pred dverami - koterec máme už iba ako skladovací priestor. Keď sme vonku my je s nami von stále - kľudne bude ležať pol dňa pri mne medzi hriadkami kým robím v záhrade. Dcérina - hladkosrstá ADHD kríženka - žijúca od šteňaťa s nimi v byte - u nás chodí urobiť kolečko okolo stola a fukotom von - celé dni behá od plotu k plotu potom ľahne kde príde a pokračuje. V podstate sme sa minule zhodli, že toto je práve ten pes, ktorý by mal byť na záhrade - tam je proste evidentne šťastná a spokojná. A je to hladkosrsté čudo - bývame pod Tatrami teda vieme čo je zima. A tejto neriadenej strele evidentne ani tá zima nevadí. Okrem toho inštinktívne si nájde miesto, kde jej to vyhovuje - ale je fakt, že u nás majú veľký pozemok - miest na leháro dosť - dreváreň, seník, koterec (absolútne ignorovaný), rohožka (vetbedka) pred dverami. A ak sa pýtajú dnu tak idú aj dnu. 

Prípadov pribúda, pretože pribúda psov. A pretože to množstvo produkovaných šteniat je nutné niekde umiestniť tak má psa kde kto … a predsa je to aj o móde! Sused, kamoš obľúbený spevák má psa - tak musím mať aj ja - a krajšieho, väčšieho, unikátnu rasu… Budem neohrozený hrdina, lebo mám riadneho psa. Že o tom vie NIČ - to nevadí, veď šteniatko je také rozkošné. Cvičák - zbytočnosť, blbosť a aj sa to platí!  A súhlasím so Zrzavci  - vymyslieť  papiere aspoň na niečo základné  a potom aj vymáhateľnosť (i keď na niektoré individuá neplatí nič) - no je to asi sci-fi. Z mojej osobnej skúsenosti - ja som sa v živote ozaj bála práve nevychovaného ratlíka! Koľkých ľudí on pohrýzol do kotníkov a lýtok! A majiteľ nič - veď on je predsa malý! Cirkus robil iba raz, keď mu toho jeho nervného ratlíka odkopol sused. A ešte jeden postrach ulice bol vo vlastníctve asi 80 ročnej babičky - kríženec veľkosti york- a - ten tiež hrýzol všetko čo sa okolo neho mihlo - pani s ním chodila navoľno a s obľubou sedávala na lavičke neďaleko ihriska. Pohrýzol fakt veľa detí - a polícia to riešila vždy dohovorom. Našej “blbej” labradorke natrhol ucho - lebo ona iba držala a jačala, nič mu nespravila, kým som spratka z nej nesundala ja. Nespochybňujem, ale fakt, že je rozdiel mať problém s ratlíkom a mať problém s veľkým psom. Ale aj keď “BLBOV” pribúda, predsa len na tých veľkých psov si vo všeobecnosti dávajú ľudia väčší pozor (iste sú výnimky). 

myslím, že tak krásny aktívny život aj keď kratší je super. Za mňa lepších 6 rokov ŽITIA ako 15 rokov prežívania aj dnes mnohých chudákov zavretých celý život v koterci prípadne v lepšom prípade na dvore (vychádzam zo svojho pohľadu pri prechádzaní sa dedinou). 

Dcérina akože doga má teraz deväť rokov - chodiť sa jej teda už nechce, ale v dobe mladosti chodila s ňou na túry úplne bežne. Keď mala asi 4 roky tak jej ruplo koleno - po operácii a kľudovom režime fungovala resp. funguje do dnes. Pred rokom sme jej teda už veľa času nedávali - no zhodou náhod sa k nim dostal “rotwailer” nájdený na benzínke. A tak to malo byť stará dáma urobila neskutočnú službu jemu “chúvička” a on na oplátku jej - normálne ju svojou hyperaktivitou prebral k životu. On ju provokuje a aj chráni ona naň “dozerá” a tak ide na ten dvor alebo prechádzku lebo bez dozoru ho predsa nemôže nechať. 

Deti a veľký pes sú kapitola sama o sebe. A vôbec nejde o to, že by pes po deťoch “štartoval” - skôr naopak väčší problém vidím v situáciách nadšený pes a nadšené dieťa. Fakt ten veľký pes je veľký - aj obyčajné podanie labky je iné u dogy a iné u napr. špica. A ako písala Xerxova je nebezpečný svojou veľkosťou. Teda deti a pes len pod poriadnym dozorom - a predvídať a predvídať a predvídať! Ja mám napríklad “problém” s našou - pretože fakt neznáša hladkanie po hlave (to dovolí iba pár svojím vyvoleným) - neviem čo zažila ako šteňa, ale od mala to je bojko. A teda stále a stále sa stretávam s tým, že vysvetľujem a vysvetľujem - hladkajte zo spodu pod krkom - to má naopak rada! A toto je proste nevysvetliteľné a nielen deťom! Neviem prečo . Minulý rok cez prázdniny som mala u seba sestrine deti a mladší (7r) ten bol so psicou najlepší kamoš pochopil na prvú dobu, že Sally sa nechá škrabkať pod krkom celé hodiny ale tá staršia (11r) …. Po troch dňoch vysvetľovania som sa ja vyrútila na ňu so zdvihnutou rukou - že ju idem pohladkať - až sa prikrčila - vtedy konečne pochopila, že ten pes sa toho bojí - proste čaká útok. Ale jednoducho pes a deti je vždy riziko - takže jedine pod poriadnym dozorom. A pri veľkom psovi to platí trojnásobne. 

Tak mne sa pred rokmi podobne prejavila alergická reakcia u dalmatínca na kanavit - liečili sme vtedy parvu… (napriek očkovaniu) To bol teda zážitok - pes na infúzii a zrazu pomedzi bodky začali vyskakovať hrčky - bol to bodkovaný hrboľatý pes. Veterinár si to až fotil ( v tej dobe teda ozaj foťákom) a že sa s tým za svoju dlhú prax ešte nestretol. Dostala teda ešte niečo na alergiu - nakoniec sa vďaka Bohu zo všetkého dostala. 

No ja neviem či ten podstielkový chov je z hľadiska hygieny vajec zrovna to pravé … Keď som teda videla na vlastné oči o čom podstielkový chov v danom prípade bol - netvrdím, že to je tak všade, ale chov vo veľkom je proste chov vo veľkom A meniť podstielku len pri výmene nosníc - dovtedy iba pristielanie a vajíčka sa chodili dvakrát denne hľadať.

Stať sa môže hocikedy hocičo … A ja som nedokázala sama odniesť ani 15 kg psa so zlomenou nohou - proste som ho nedokázala sama zdvihnúť tak, aby od bolesti necvakal okolo seba. Je fakt, že som vtedy bola mladá žaba - dnes by som na to už asi išla inak. 30 kg labradorke stačilo na starosť našťastie iba pomôcť po tých piatich schodoch 

Ja neviem čím to je, ale z môjho mini pozorovania rôznych druhov psov, ktorí obývali moju domácnosť - akosi vôbec neplatí úmera - krátkosrstí menej chlpov - práve naopak by som povedala (ono tie dlhšie chlpy sa mi lepšie upratujú a aj psov častejšie človek češe), krátka srsť - menej blata - tiež by som netvrdila - na tej dlhej to lepšie drží a odvelením na miesto a počkaním až to opadne mám blato len na danom mieste - krátkosrstí sa mi oklepávali už v chodbe a prskance aj na strope boli. No a slintanie - doga je teda ozaj jasný favorit (bernardýna som bohužiaľ nemala, aj keď od mala chcela) ale slintali všetci - hlavne keď pozorovali prípravu jedla. Vodu rozcákavali všetci - najviac labrador. Proste kto chce mať psa musí sa zmieriť s tým, domácnosť napriek všetkej snahe nikdy nebude ako zo žurnálu. 

každý zodpovedný si to rozmyslí. A nezodpovedným je to fuk - tí určite ani nič také ako tieto diskusie nečíta. Keď dôjde k niečomu zlému bude proste na vine pes - ten je de…l, je to magor a pod. Nezodpovední majitelia určite nehľadajú chybu v sebe. A ako som písala veľkého psa musíte zvládnuť povelmi - nie silou - na to teda nemajú ani veľkí chlapi. Vodítko je u takýchto psov len pomocný doplnok - mimochodom aj na vodítku sa musí pes naučiť chodiť