Ak to je iba hra ako u nás- tak všetkých oslovujeme menom - proste hľadaj MAXA, hľadaj MAMU … Vždy ten koho hľadá ho odmení - pochopia to veľmi rýchlo. Ak to má pes s povelom iba hľadaj - môže to mať spojené, že má hľadať vás - nepochopil, že má hľadať manžela. A musí ho to baviť - naša miluje hľadanie - to je najlepšia hra. Nosenie aportu ju extrémne nebaví - donesie raz maximálne dvakrát a môžem si po to tretíkrát ísť sama. Rovnako ju vôbec nebavia hračky - občas chvíľu sa bude preťahovať (aj to neviem či iba nechce urobiť radosť mne). Najlepšia zábava je hľadanie - niečoho alebo niekoho - jasnačka, že za odmenu a potom “zápasenie” so synom. 

Po xy krížencoch, dalmatínovi, labradorovi a dcérinej kríženke dogy máme teraz moskováčku. Po labradorke som už bola zapovedaná, že psa už nechcem - vydržalo mi to päť rokov. Ono nás k rozhodnutiu zadovážiť si psa dohnali okolnosti - presťahovali sme sa do domu na konci dediny, začali chovať hydinu a králiky s romantickými predstavami… Z romantických predstáv nás vyliečili všetky možné útoky dravcov. A keďže sme akosi nechceli chovať iba potravu pre líšky - kamera síce trochu pomáha ale… Moskováka som vybrala ja - ale s malou dušičkou, predsa len je to iný level ako labrador. Napriek vlastným skúsenostiam som dopredu študovala všetko možné. Dnes by som našu madam nemenila, ale chcelo to prácu (ale to vyžaduje každý pes -aj keď rozdiely sú). Stráži asi od siedmeho mesiaca - svoje teritórium si naozaj pravidelne obieha - potrebu vykonáva zásadne okolo plotov. Hydinu si nevšíma do momentu kým neprekročia im vymedzené územie - to sliepky spoľahlivo zaháňa - nikdy žiadnu nezadrhla - a dnes sú sliepky tak vychované, že už nevykročia z ich priestoru ani keď zostanú otvorené dvierka na výbehu. Možno mám šťastie, ale je to naozaj inteligentný pes - cvičila sa ľahko (ale iba pozitívkou - určite by na ňu neplatilo lámanie cez koleno). Nikdy nebude fungovať ako NO - pocvičí si rada, ale iba chvíľu - nebude mi predsa predvádzať, že si vie ľahnúť 100x . Na prechádzky chodí s nami rada, ale nemusia to byť zrovna túry. Ako písali vyššie - v momente, ak si niekde sadneme prepína do módu stráženie - musíme mať oči aj za rohom - neviem či by niečo spravila, ale šteká hneď ako sa niečo vyskytne a neskúšam hranice.  Nás miluje - doslovne miluje - toto žiaden iný pes nemal v hlave tak ako ona. Kým sme v práci stráži dvor - keď sa vrátime je nacucnutá na mňa - proste kde sa pohnem ja tam aj ona - ale napriek svojej veľkosti je prekvapivo skladná - nezavadzia ( to menšia ADHD kríženka druhej dcéry je proste všade pod nohami). Taká bola aj dcérina “doga” - v pohode žila aj v dvojizbovom byte (s dostatkom prechádzok) - teraz žijú v dome a keďže je to dáma v požehnanom veku tak ju musia až prehovárať, aby sa išla aspon vyvenčiť. No iste si pri tomto type psov musíte uvedomiť vlastné možnosti - predovšetkým zvážiť svoju zásadovosť - prirodzenú autoritu, schopnosť dodržiavať nastavené pravidlá vždy a všade - vtedy ste pre psa čitateľná a funguje to. Nezabudnite však že je to aj o individualite psa. Veľký pes sa musí zvládnuť povelmi - fyzická sila je druhoradá - pri ich veľkosti zdolajú v pohode aj 90 kg chlapa. Mne vyhovuje tento typ psa, lebo už som akosi spohodlnela - malé treštidlá proste vyžadujú akčnejšiu osobu, a to sa mne už nechce. Ja sa rada prejdem ale na extra dlhé behačky už nie som. A tiež keď som rozmýšľala do budúcna - asi toto je už naozaj môj posledný pes - vek nepustí a malého psa proste nechcem - no ale nikdy nehovor nikdy ☺

To sú Vysoké  fotené medzi Štrbou a Važcom.  Ak som to trochu nepoplietla tak asi takto …

Psica - je SALLY.  A teší ma, že sa páči 😊

Súhlasím - určite je prvoradé zvážiť aktivitu a veľkosť psa. Ak malého domaseda, ako napr. moja kamoška, pozitívne "cvičila" doma v obývačke a prechádzka sa rovná dvakrát denne okolo bytovky a čuduje sa, že sa jej pomerian vypapkal na 5 kg a ona mu predsa dáva iba predpísanú dávku - samozrejme pamlsky nepočítala do príjmu, tak musím mimoriadne zvažovať čo a kedy dám - resp. znížim bežnú kŕmnu dávku primerane “pamlskovaniu”. No ako som zažila u nej - bolo to priam nemožné jej vysvetliť a presvedčiť ju, že teda okrem zníženia kŕmenia by bolo vhodné aj so psom chodiť von viac. Tak som sa na u nej na dobre mienené rady vykašľala a ono keď išla na očkovanie a vet ju sfúkol, že či si chce zabiť infarktom a odpáliť mu kĺby tak si spomenula na to čo som jej vravela. Pomohla tam ešte druhá naša kamoška (mimoriadne milujúca toho jej domseda), ktorá jej ho dobrovoľne brávala na dlhé prechádzky - a svete div sa - schudol a dokonca aj poslúchať začal aj vonku o 100% lepšie  

No aj ja som v dobe mladosti kŕmila mäsom - vareným lebo tak sa to vtedy robilo - ešte sa pridávali ovsené vločky, mrkva a pod. Mäso sa chodilo kupovať do núteného výseku ☺ Mne to príde, že dnes ozaj stačí niečo staré pohaniť - vymyslieť xy dôvodov (hlavne vedecky to pomenovať) prečo to bolo úplne na prd a potom to isté prebaliť do iného obalu - zas vymyslieť xy dôvodov prečo je toto to pravé orchové a najsuper extra dobré a začať to predávať hlavne drahšie a už to ide. Ja teda fakt už neskáčem na žiadne výmysly - eko, bio, raw, u psov BARF a pod. Snažím sa riadiť vlastným uvážením a intuíciou - proste nebudem sa cpať niečím čo mi absolútne nechutí len preto, že to niekto vyhlasuje za zdravé ( ono x-krát za život som už zažila, že po istej dobe to zas potom bolo to najhoršie z najhoršieho napr. vajcia) a tak sa staviam aj k výžive našej domácej fauny - proste všetko s mierou a podľa momentálnej dostupnosti. Na druhú stranu zas musím priznať, že sme ako rodina v produkcii potravín dosť sebestační - tak používam eko bio bez toho aby som to riešila. 

na granule ako pamlsok by sa mi naša madam tak akurát urazene pozrela 😊 Piškóty si môžem tiež nechať … A ona je ukážkou toho, že čím viac som sa snažila, tým viac mi ukázala, že toto teda nie! Tak kŕmim v podstate granule + mäso + prílohy. A v podstate už iba intuitívne. Je pravda, že je to trochu teliatko a už dospelé (kým bola šteňa tak som to tiež riešila viac - ale čím viac super extra som chcela tým viac mi to okašľala) teraz to teda už fakt extra neriešim. Včera si vyžobrala odo mňa kúsok lekvárovej buchty - ale vzala do papule a vypľula - s pohľadom :"to teda ty fakt konzumuješ?". Potom išla vyžrať kŕmitko  sliepkam. Tučná nie je (na to si dávam pozor) extra super granule nežerie - tak kupujem strednú triedu tie ako tak berie. Najlepšie jej chutia aj tak polomäkké "pedigrie". Ale kŕmim spolu s mäsom (nie čisté granule) - vyprázdňovacie problémy nie sú. Keď čítam takéto diskusie si pripadám ako úplný BLB - no podľa nich kŕmim asi tak, že by ten pes snáď už ani nemal žiť. Ale zapojením svojej chabej mozgovej kôry si vravím, že sa z toho psieho kŕmenia robí dnes už až moc veľké HALÓ. A čo teda používam ako pamlsky? Syr, absolútne zatracovaný párok, domáce škvarky (nie slané) - tie sú v obľúbenosti na popredných miestach - a aj ja ich rada nosím - dobre sa s nimi manipuluje a sú to malé kúsky, kúsky vareného mäsa (najčastejšie obratá sliepky z polievky) - proste niečo iné ako dostáva bežne. 

Konečne krásne počasie a víkend 🙂 Tak sme bruzdali iba na našich lúkach poliach Trochu sme aj sankovali …. 

Otázka jedovatosti tují sa tiež istého času riešila. A teda z vlastnej skúsenosti potvrdzujem, že ÁNO sú jedovaté (neviem či všetky druhy). Nám raz jednu ožrala jedna z dvoch kôz - a otrávila sa - dostala kŕče a vet iba konštatoval, že jej treba iba uštedriť ranu z milosti. Nechápali sme z čoho - pri plote výbehu bola iba jedna tuja - jedna koza bola stále na voľno, táto druhá trúba musela byť  na retiazke lebo stvárala totálne divy. V ten osudný deň sa odtrhla a nič rozumnejšie ju nenapadlo len sa ísť nažrať tej tuje. Zaujímavé, že tá koza čo bola na vždy na voľno nikdy nič také nevymyslela. 

Je to podľa mňa čiste o individuálnej povahe psa a individuálnych preferenciách majiteľa. Ja som napr. zas opačný človek - ja preferujem fenky. Akosi mi povahovo vyhovujú viac resp. im asi viac rozumiem. A z mojich skúseností : moje fenky boli vždy prítulnejšie (čím nechcem povedať že psy by sa nemojkali) , asi viac rozvažovali či ako fakt majú niečo robiť - ale keď pochopili, že je to najschodnejšia cesta ako so mnou vyjsť a že vlastne ja som tá, ktorá vie čo sa má robiť tak fungovali bez zádrhelov. Psy akoby išli do všetkého na prvú - keď však prvý impulz čo im vliezol do hlavy bol napr. iný pach bolo ťažšie ich z tej danej BUBLINY dostať. 

Na našej predchádzajúcej labradorke sme mali fakt problém niečo poznať . Neskučala, neštekala vždy bola pripravená ísť kam sa povedalo. Aj keď ju museli už vo vysokom veku bolieť kĺby cupitala - pomáhali sme jej len hore schodmi. Pyometru sme poznali len vďaka neskutočnému smädu - teda nevedeli sme, že je to pyometra, ale na veterinu sme išli skrz ten smäd - ona vymyslela, že sa dá napiť aj z WC - dovtedy sme nevedeli, že si vie otvoriť dvere ☺. Zvládla aj tú. Problém po kastrácii nebol žiaden - ani nepriberala ( a to bol labrador), ani srsť sa nezmenila.  Žila skoro 15 rokov aj s epilepsiou, aj po kastrácii aj s babičkovskými boľavými kĺbmi. Bol to úžasný pes. Uspať som ju dala v momente kedy som už videla, že jej naozaj nie je dobre - bola som s ňou a po nej som už žiadneho psa nechcela “lebo žiaden by nebol ako ona” Vydržalo mi to šesť rokov… A dodnes ju neviem dostať z hlavy - asi ona bola fakt ten tzv. osudový pes. Terajšiu madam sme dali kastrovať po dôkladnom zvážení za a proti a tej sa teda srsť zmenila výrazne - priberanie strážim - musím lebo kĺby. Ale aj toto je pes, na ktorom ťažko spoznáte, že sa niečo deje. Hraje formu - funguje cez všetko - že sa niečo deje musíte skôr vycítiť ako vidieť. Dcérina ADHD je zas herečka, ktorá sa rada ukazuje - tak hrá aj to čo jej nie je ☺.

No napodobovanie je sila! U nás napodobňuje nielen pes ale hlavne kocúr. Napr. ako otvoriť dvere - stačí skočiť na kľučku nie? Tak máme všetky dvere také že musíte potiahnuť aby sa otvorili ☺ A u psa - no spomínaný tunel bol proste bubák - pamlsok hodený dnu buď dočiahla plazením a vycúvať von resp. kašlem naň, alebo šupnúť ju nasilu dnu bola od začiatku blbosť - lebo mordovať sa s hoviadkom… Tak som to úplne vypustila - vlastne mi to netreba. A svete div sa raz na cvičáku bola jedna pani aj so synom a kým sme mi špacírovali na druhej strane pozemku, ten jej syn sa hral na prekážkach - a lozil si cez tie tunely. V pauze som sa s našou psicou išla do tých miest pohrať  a ona si začala s neopakovateľnou radosťou behať cez tunely. Ako to odkukala nechápem dodnes - mala sa predsa venovať chodeniu na vodítku medzi psami (čo ju už zjavne nebavilo lebo to predsa dávno vedela!) tie tunely boli ďaleko a ja som im  vôbec  nevenovala pozornosť. Kladina to isté - keď jej to predviedol syn - tak za ním išla -dovtedy bez šance ju tam dostať.  A život s nami - už asi aj číta myšlienky. Môže spať pod stolom v momente keď vezmem špeciálne metlu na schody už je pri mne a ideme zametať schody. Keď vezmem metlu na kuchyňu (z rovnakého miesta) ledva zdvihne jedno oko. Zrovna predvčerom som mala znovu zážitok s ňou - už som spomínala, že koterec máme tak pre toho kocúra - ona tam nechodí. Tak sa rozhodol môj partner, že ju naučí chodiť si tam aspoň na gauč - kým sme v robote nech si môže oddychovať na mäkkom (lebo vždy leží iba na rohožke pred dverami). Gauč jej ešte rozložil, aby mala letisko … Pekne mu tam asistovala a on jej vraví:  no tak Sally  poď pekne NA MIESTO! Tá v momente behom k dverám do domu ( zo srandy som ich otvorila - keďže som ich pozorovala zo schodov) a milá Sally krásne zaľahla NA MIESTE - doma má vetbedku. Tak dostala odo mňa žuvaciu kosť nech si požužle na tom MIESTE 😀. Drahý najprv chvíľu čumel ako teľa, že čo ten psisko vystrája - ja som sa nemohla prestať smiať - vravím mu veď máš absolútne spoľahlivého psa - urobil presne čo si mu kázal! Až vtedy mu došlo, že miesto v koterci musí premenovať.   

Áno poznám služobných psov - trvale ubytovaných vonku, dokonca v koterci - ale ich režim je ráno okolo 8:00 idú do práce a do koterca sa vracajú večer. A tam myslím, že je to úplne OK (hlavne teda u tých, ktorých poznám cvičených a pracujúcich v záchnarčine). A potom - my máme moskováčku - voľne pustenú na dvore (cca 2000 m2), má postavený koterec 2x4m aj s gaučom - vôbec tam nechodí (na gauči spí kocúr), kým sme v práci je vonku a spí na rohožke pred vchodovými dverami. V momente ako sa vrátime domov je nám v pätách - to znamená, že kde sme my tam je ona. Ak ju necháme von po pár minútach sa pýta dnu. Keď idem vysypať smeti ide so mnou. Idem nakŕmiť sliepky ide so mnou, idem pozametať schody sedí pod schodmi, kým nedozametám a ide so mnou dnu.  A je to pes, ktorý by nemal byť rád dnu - lebo teplo. Stráži ale ukážkovo - aj z domu - stačí niečo neštandardné, že sa vonku šuchne a beží k dverám.  Cvičená je iba pre našu potrebu - ale vie kopec blbostí - zatvárať dvierka na linke, robiť mŕtvolku, hľadať škoricu … Také sadni, ľahni, k nohe vie - ale nedá sa pozerať na ňu ako na NO. Stačí, že ukáže raz, že to vie a potom pozerá na mňa ako na blba - načo to po mne chceš, veď som ti ukázala, že viem. A pastierske psy tiež nie sú vonku samé - majú svoju “svorku” (napr. ovce) a sú proste s nimi - stále. Tak ako tá naša madam - proste je tam kde je jej “svorka”. 

Ono rozoznať naozajstnú agresivitu od "štenacej" nervozity nebýva vždy ľahké. U nás sa ale od prvého dňa a v prezubovacom období naozaj najlešie osvedčilo mať už ako tak naučený povel pusť - v prezubovacom období sme sa vždy veľa hrali naťahovacie (dosť drsne) hry, ale cvičili sme pri tom to pusť! Akýkoľvek dotyk zubov s našou rukou sme prehnali výraz AÚUU otočili sa preč- a na chvíľočku prerušili hru. Veľmi rýchlo teda tie naše psiská pochopili, kde sú hranice. A ešte sme učili vyhrýzavanie dlhých (niečo ako párok) pamlskov z ruky - pomaly som posúvala. Pri niektorých šteňatách som teda mala občas aj krvavý palec - ale moja bolesť zastavila prísun mňamky. Fakt je že nikdy som nedovolila ani mini šteňatám hryzenie do rúk a pod. Prevádzala som stále a stále a stále na vhodné hlodadlo ☺. A aj minimálny prejav naozajstnej agresivity znamenal koniec hry a odchod na miesto. Nemáte plemeno pastevca alebo bojovníka - a u zlatého retrívra by snáď nemal byť extrémny problém mu vysvetliť, čo sa proste nerobí (netvrdím ale že neexistujú výnimky). Môj názor nastavujte dôsledne hranice teraz a ono sa to poddá - aj Sardullah to prežila ☺ A to verím že mala fakt “špecialitky”

No prvý pes - požiadavky akosi nezlučiteľné do jedného psa… Ten NO možno, ale záleží na veľa faktoroch. Ono pes celý deň vonku - ono môže byť - ak som s tým psom vonku aj ja - a nemyslím hodinu denne. Pes vonku a milý priateľský ku všetkým a všetkému - dosť nereálne - pes akosi sám od seba začne strážiť duplom ak inú zábavu nemá alebo bude z neho demolátor. Druhá strana mince - prvý vytúžený pes doma = ľahko sa skĺzne k “rozmaznaniu” - vybalancovať to je ale už individuálna záležitosť. Môj názor, že prvého psa v istom zmysle asi pokazí každý - menšie škody ale sú v prípadoch ak pes žije so svojími ľuďmi - nie odstrčený niekde von a niekto si ho všimne len keď náhodou chce. A potom ešte taký detail - ono to prvotné nadšenie opadne (skôr alebo neskôr) - takže to čo si myslí zadávateľka teraz ako sa bude denne xy hodín venovať psovi - sa rýchlo zmení (česť výnimkám) - ale koľkí ľudia to vydržia desať rokov - denno denne - piatky, sviatky, zima, teplo, dážď, sneh … Do toho iné starosti, dovolenky atď. Za mňa ľahší managment je pokiaľ mám toho psa doma ako člena rodiny a teda automaticky musím s ním denne počítať.  

No naozaj je veľmi podstatné o akom plemene sa bavíme. Naša moskováčka (mimochodom bojazlivá bola) začala strážiť sama od seba vo veku okolo 6-7 mesiacov - a aj tá bojazlivosť ustúpila

Ja som včera “TRÚBA” zabudla zobrať na prechádzku mobil. Dávno som sa tak nenadchla krásou výhľadu na Tatry pri zapadajúcom slnku - takú ružovú oblohu som asi ešte nevidela - trvalo to chvíľu ale bolo to nádherné - sneh, kopce, jasná obloha, široko ďaleko nič iba ja so psom. Mrzlo teda riadne (asi mínus 12 bolo) ale taká zima má byť. Na konci prechádzky ma ešte fakt neskutočne potešila Sally. Ten kúsok čo sme išli po ulici domov som ju nedávala na vodítko - iba išla popri mne. Polovička odmetala z chodníčka k domu sneh tak som myslela, že zabočí - a vôbec som neriešila, že dva domy vyššie má “kamošov” s ktorými rada dosť ostro diskutuje. Pri našej bráničke však stiahla chvost, sklopila uši a nabrala šprintový smer ku psom. Ja som iba automaticky zhúkla "ku mne!" a ona okamžite otočila o 180 stupňov beh ku mne - nezmenený postoj ani rýchlosť behu - mala problém dobrzdiť a sadnúť predo mňa ☺. Polovička zabudla aj zametať - stál tam s prestrašeným výrazom (čo z toho bude!) a potom zas zabudol - podobne ako ja - zavrieť ústa z údivu nad poslúchnutím. Možno to bola náhoda, ale ja som sa hrozne potešila, že asi nekonečné učenie privolania prináša svoje ovocie - toto bola fakt ťažká situácia. Našťastie som mala ešte kúsok párku vo vrecku tak bola aj odmena ☺ 

“Už dlouho diskutujeme o tom, že by ty sedací soupravy bylo potřeba vyměnit neb ty už sjou fakt hrozný..tak, že už i na ten smeťák bych snad jela o půlnoci, aby nikdo neviděl, co vyhazuju za hnusanec. Ale tak nějak se nemůžeme dohodnout, co místo toho…furt nám tak nějak vyjde, že by vlastně byly nejlepší dvě postele -”

Sardullah - vy bývate u nás? ☺U nás gauč išiel k synovi do izby a my máme dve rozkladacie postele do “L” 20 ročné - po deťoch - poťahy už na cimpr-campr - teda len pozakrývané dekami. A pred Vianocami som tiež mala vnuknutie, že by sme to teda mohli vymeniť za niečo čo patrí do obývačky. Skončilo to pritom, že nič lepšie nevymyslím - my tiež potrebujeme mať miesto na ležanie pred TV, a to vždy ležíme minimálne dvaja. Okrem toho mierne bojujeme s priestorom … A predstava čo urobíme s tými starými rárohami … No sú tiež fakt hrozné a ešte by som ich musela viezť najmenej 20 km auto s ťažným je momentálne nepojazdné a na dvore ich skladovať nechcem. Tak sa to presunulo zas do neurčita. A Vianoce prešli aj so starými posteľami a vypratými dekami a dnes ma to už akosi ani netrápi

My sme zistili teraz cez Vianoce, že máme psicu zamlčanú alkoholičku 😊. Ona si fakt že nič nevezme zo stola - celé sviatky tam bola tácka s koláčmi - iba ňuchla, bežne taniere s niečím - klobása, údené, chlebíčky a pod. Ale keď sme vyprevádzali jeden večer návštevu zostali na stole poháriky po vaječnom koňaku - keď sme prišli dnu - všetky štyri boli dočista vylízané - zostali aj krásne postojačky (boli to poháriky na stopke) - som nechápala tú jemnosť s akou to musela naša 50+ kg madam vylizovať - asi ako pravý gurmán . Mimochodom chlebíčky ostali nedotknuté

UI - vždy mi pri tom napadne výrok “a skláři nebudou mít co žrát !” . A tiež ma akosi predstava humanoidov desí … To je ako na každá novo vymyslená prekážka pre zlodejov - vždy si našli spôsob ako to prekonať. Začínalo sa psom pri dome, potom zámky, trezory … dnes už kamerové systémy A zlodeji sú tu stále a prekonajú aj bankové systémy