Zrzavci to asi bývate u nás nie? Toto totižto praktikuje aj náš kocúr - a neskutočne rozlišuje či je niekto v dosahu alebo nie ☺ Takže kým sme doma (a to nemusíme byť v rovnakej miestnosti) je to anjelik - keď nie sme dnu - stačí že sme na záhrade tak linku omrknúť ide - ak ho prichytím a zhúknem tak pádi preč. No ale je to proste šelma mačkovitá a tá si akosi robí po svojom. Ja som sa len proste naučila dávať z dosahu požívatiny a viac menej už na to kašlem (teda vždy ho z linky vyhodím ak je prichytený) - fakt je ale, že to u nás nie je vôbec často - lebo kocúr je viac von ako dnu a dnu sme v kuchyňo-obývačke v podstate stále keď sme doma. Ale mne osobne sa celkom pozdáva ten nápad s lepiacou páskou - to by asi mohlo zafungovať

Trickyvoo - mám moskováka tak do mesta to nehrozí. Záhradu máme našťastie velikú a keď budeme doma počas dňa tak určite pôjdeme aj na potúlky … A Sardullah to ja mám rovnaké ako vy s Ginou - na niečo reaguje neskutočne, niečo má úplne v paži. Najhoršie je, že ten jej prerod z absolútnej salámistky (ktorá to hrá na lenivca) je v pol sekunde - štartuje z nuly na 100 za zlomok sekundy to nestíham ani nájsť ten strom na istenie. A stráži presne v duchu pastierských psov - srnky, kravy, ovce nerieši. Diviaky sme ešte nestretli - len rochnisko - tam bola evidentne v strehu. Líšku už párkrát vyhnala z pozemku (aj z krovia pri potoku). Našťastie sa dá odvolať. A ja sa v podstate nebojím, že ten vlk by po nás prvoplánovo išiel. Skôr toho, že sa prekvapíme navzájom a tiež radšej nedomýšľam ako by to mohlo dopadnúť (teda doteraz som to vôbec nedomýšľala - a asi sa k tomu vrátim ☺). 

Tak u nás kradla "houbičky" psica - asi do veku 7 mesiacov. Nikdy nič iné z linky nevzala (ani chlieb, rožky, salámu), ale toto bolo pre ňu asi magické a najlepšia hračka. Houbičku vždy rozhrýzla na mikrokúsky, ktoré som potom zbierala. A tiež bolo jedno či mokrá alebo suchá, nová alebo stará (ono časom bola vždy nová lebo nestihla zostarnúť) ak nebola houbička tak našla kartóny na vajíčka (tie som mala pod lavicou v kuchyni) a dopadli tie kartóny rovnako. Hračiek mala dosť, kosť na hryzenie mala tiež, ale tie neboli to pravé - ležali bez povšimnutia - niektoré tie hračky tak ležia dodnes. Tak som využila toto jej správanie a pri odchode z domu som jej tieto “šmakotiny” úmyselne nechávala nastražené - myslím, že vďaka tomu je toto jediný pes, ktorý v šteňacom veku skoro nič nezničil a vyrástla z toho. Ak to teda tú vašu “šelmu” tak veľmi láka asi by som to využila  - nechala jej nastraženú suchú houbičku - tú normálne používanú by som odkladala proste fakt do tej rúry alebo nejakej dierkovanej krabičky - aby vedela tá hubka vyschnúť ale mača sa k nej nedostalo

Idem sa trochu vypísať - z iného súdka - ja sa od včera “zamýšľam”, že som buď to úplne stará, alebo blbá alebo neviem čo. Nikdy som sa totižto nebála - milovala som prechádzky po poliach, lúkach, lesoch. A to že bývame na konci dediny - za nami už len lúky, pasienky a Kriváň - bolo fakt pre mňa to pravé. Som už niekde písala, že hydinou sme už párkrát nakŕmili líšky a operených dravcov - zamrzí aj naštve to, ale proste je to tak - stáva sa to. Posledný mesiac však náš lenivý strážny pes niekoľkokrát vyskočil spod stola a s brechotom tryskovou rýchlosťou štartoval k dverám - potom tryskom k plotu a štekal fakt neskutočne. Som myslela, že to možno mačky alebo líška - tým, že je tma tak za plot nevidím … A včera sused čo mal vedľa nás ovce - prišiel o sedem a druhý čo má kravy v neďalekom oplôtku prišiel o kravu a odrastenejšie teľa - že  fakt nám tam začali chodiť vlci. Mne samej prebehli cez cestu asi pred mesiacom (asi 100m vzdušnou čiarou od nášho domu) popred auto asi štyria, no všetci ma presviedčali, že si vymýšľam a že to isto neboli vlci. A teraz som sa teda začala ozaj báť - akosi som prestala veriť tomu, že vlk je plaché zviera. A na prechádzky so psom už akosi nemám chuť - duplom preto, že je skoro tma a mimo tmu ich nestíham. Hádam ma tie katastrofické myšlienky časom prejdú, ale červená čiapočka mi akosi neschádza z mysle 😉. A keďže som vyskúšala vyhnať líšku loviacu naše sliepky z dvora vrešťaním ako Viktorka u splavu a ono to vôbec nezaberalo (jediný kto sa toho môjho vresku bál bol náš pes) tak neviem či by som sa ubránila krikom a o odvahe psa vo vyhrotenej situácii tiež silne pochybujem - keby nezabral štekot tak by sa asi utekal skryť za mňa … No tak to vyhodnocujem, že asi budeme blbnúť na dvore celú zimu a s príchodom slnečných dní sa hádam vyberieme aj do prírody 

Na zachranárinu sa používajú naozaj rôzne plemená - ono dôležitá je individualita psa. A aj to na akú zachranárinu - v sutinách, v lese, v lavínach, vo vode? Tu u nás cvičia na zachranárinu hlavne NO, ale aj borderky a dokonca aj pár krížencov. Z môjho úplne laického pohľadu sú borderky super - sú rýchle, šikovné, vytrvalé ale NO sa mi javia ako “rozvážnejší” taký systematickejší a sústredenejší. Ale netrúfla by som si povedať aké plemeno je na to “stvorené”. V minulosti bolo ustálené v podvedomí, že bernardýn je proste záchranár ☺.    

Doron: “vůdcovství je hlavně zodpovědnost a ne touha po moci” - tak toto je vystihnuté absolútne presne! Vytesať do kameňa! 

Je to proste individuálne - a to nie len kus od kusu, ale záleží aj na situácii. Keby napr. včera niekto videl dcérinu "ADHD" strelu (sučka asi 8 mesiacov) ako blbne s našou lemrou lenivou tak by skákal medzi ne - lebo mladá behom spravila kolečko skočila našej “po krku” tá vrčala a štekala občas sa s ňou naťahovala - potom mladú vyhnala urobiť ďalšie kolečko. V kuchyni naša medvedica len leží a “ADHD”  - poskakuje ňafe ju pod uchom - naša ju packuje, občas ju tiež "ňafne", keď má toho dosť vstane veľavravne na mladú pozrie a koniec. Krásna scénka prebehla medzi nimi včera, keď po hodine “oddychu” sa mladá chcela zase hrať - doniesla preťahovacie lano tej našej lemre pred nos, keď nereagovala tak jej to lano začala “hádzať” - to sa teda naša už chytila, vzala jeden koniec do papule (ale stále poloha ležmo) a nechala mladú “zápasiť” - a aby mladá mala radosť tak aj zavrčala tým jej hromovým hlasom. No a potom “ ADHD” sa vybrala chytať nášho kocúra, a v tej chvíli naša lemra zavrčala zas - ale teda to bolo fakt iné - aj mňa zamrazilo - ADHD v sekunde pochopila, že kocúr je chránenec a má mu dať láskavo pokoj. Pekne sa vrátila s trochu stiahnutým chvostom, overila náladu našej madam a pokračovali v naťahovaní. Teda nie je vrčanie ako vrčanie, nie je plesknutie ako plesknutie, nie je pes ako pes … Ja chválim slovne, pamlskom a pohladkaním. Syn komunikuje na astrálnej úrovni ☺- ale ak sa ide s madam hrať tak sa s ňou “bije” - no to je fakt zápas - úskoky, šťuchance - tu a tam capnutie - grécko-rímske zápasy sú nič proti tomu. No psica je z toho v siedmom nebi - tak asi aj toto je odmena, dokonca pre ňu asi najvyššej ceny. syn to ukončuje zas “telepatickým” spôsobom - proste sa postaví, pozrie a je koniec. Pes mu v sekunde zas funguje ako nikomu inému 

Ja som si zas po plyne veľmi rýchlo zvykla na tú indukciu - a už by som plyn nechcela (aj keď ho ešte stále máme v spodnej kuchyni - tam sa sporák ale skoro vôbec nepoužíva). Zvuky neriešim - u nás je aj tak stále “hlučno”. Hrnce mám tie s hrubým dnom, ktoré dobre držia teplo aj po vypnutí. Bez problémov mi fungujú aj všetky smaltované. A podstatné prečo mi indukcia vyhovuje je tá ľahká údržba - plynový sporák bola moja nočná mora. Na strašenie že nebude elektrina zvysoka kašlem - ono možno nepôjde ani ten plyn ☺ Keďže bývame v dome mám to šťastie, že máme aj plyn aj elektriku a v prípade katastrofického scenára aj sporák na drevo ☺(ten síce oddychuje v pivnici a čaká na svoj čas)

Sobota stále snaha spraviť “spevavcom” správne stajňové spanie. Sypeme skaly,sklo, striekame… Skrúcame starým strojom sypký “sajrajt”, stvoríme správny sliz. Spravíme skalopevnú súš (slama snáď suchá stále skončí). Skončíme svitom starého svetla. Sprcha skončí sobotnú snahu. Spíme spánkom spravodlivých 

Pokus péčkovania -päťdesiaty pokus pošiel pod pôdu. Pořád přejdu psaním pohraničí. Skúsim -skovať slovensky. Stále sa stratím. Sledovať serály spoločne so Sally stihnem snáď skoro. Sneh skryje smreky, sady, stráne … Spravím si super sladký sirup, skryjem sa snívať sledovaním slaďákov.

Promiňte prasení péčkovaní 😀

Ciri - jednoznačne je lepšie naučiť to zastavenie na povel - funguje to 100x lepšie ako privolanie v krízových situáciách. A ako sa učí? no ja vlastne ani neviem - poradia iste skúsenejší. U nás som to najprv precvičovala iba pri chôdzi na vodítku - povedala stoj - zastala som aj ja a trochu napla vodítko - aby pes zastal - pochválila a išli sme ďalej. Potom sme cvičili aj doma v kuchyni - povel "stoj" - keď bola čelom ku mne a tak dva kroky odo mňa - ak nezastala tak som ju mechanicky zastavila (vystretou rukou na čumák - toto si teda spojila aj s posunkom - tak reaguje teraz aj na povel aj gesto) - postupne som vzdialenosť predlžovala. Naša sa toto naučila fakt rýchlo - a používam oveľa častejšie ako privolanie - lebo máme lenivého "medveďa" a chodenie len tak považuje za zbytočné plytvanie energiou. 

Veterinár? Môže to byť všeličo … Z vášho popisu sa dá poznať asi ešte menej ako z fotky. Hrčka- mäkká, tvrdá, pevne na mieste alebo sa ňou dá hýbať  atď. 

určite sa dá, ale … Chce to hlavne trpezlivosť, tréning, tréning a ešte raz tréning. Predovšetkým sa mu nesmie podariť “zdrhnúť” ani raz - lebo ste hlbšie ako na začiatku. Puberta je skúška nervov - kto z koho. Ak ustojíte toto ste za vodou. Lovecké pudy, ale budú vždy - ja som sa snažila to “ochodiť” - ale trénuje sa to ťažko, pretože nikdy neviete odkiaľ vybehne zajac alebo srnka. Našu som trénovala na našich sliepkach - zaháňať mohla iba na povel - dnes si ich nevšíma pokiaľ nevybehnú z ich pľacu. A reagovala aj na kravy - tiež ich chcela naháňať - to sa vyliečila z neposlúchnutia sama - rozbehla sa za nimi - povel mala úplne na háku - a v tom loveckom (resp. pastevnom) nadšení vrazila do oplôtku. Schytala ranu a odvtedy má zver v úcte a štekať na ňu chodí len pri mojej nohe. Ono asi ten oplôtok zafungoval v zmysle elektrického obojka … No osobne nie som zástancom tejto pomôcky - pretože ich správne použitie (načasovanie, intenzitu) zvládne málokto - tu sa bavíme ozaj o zlomkoch sekúnd. 

Tak ja som od plánovania upustila - po xy "sklamaniach" som sa akosi naučila brať veci tak ako idú. Radšej som milo prekvapená ako sklamaná 😊. Problémy riešim za pochodu. A pri živom tvorovi je to vždy “lotéria” - čo dnes je ok zajtra už byť nemusí.

Zrovna dnes som si zabudla mobil doma - ja teda mobil používam naozaj len na čo musím. A aj tak mi "chýba" - teda vlastne mi schybol len preto, že som potrebovala zavolať dcére (číslo samozrejme naspamäť neviem)… Tak som jej proste nezavolala, ale ráno rovno za ňou skočila ☺. A uvedomila som si ako sme na tých hračičkách za pár rokov “závislí”. A to teda ja ozaj používam mobil minimálne, čo to musí robiť s tými čo čumia doň stále? Podľa mňa reálne závislosť. Iste je to super pomocník, ale asi ako všetkého veľa škodí. 

to si viem živo predstaviť ☺. My sme tiež zažili bitku práve zo situácie, ktorú popisujete. Najprv nič a potom z ničoho nič bitka - ranu sme liečili mesiac. A to bolo šťastie, že sme tam boli a okamžite zasiahli. 

No som len laik, ale za mňa by som to ohrádkou neriešila. Cez “plot” si na seba nezvyknú - skôr to môže všetko ešte zhoršiť. Spolu ich nechávajte iba vo vašej prítomnosti a korigujte . Bez vás ich oddeľujte teda radšej úplne. Aj tak si hlavne myslím, že to zle vyhodnocujete (aj keď tam je váhový rozdiel sú to šteňatá)- ozaj by bolo fajn keby sa na to pozrel niekto skúsený. Naši na seba tiež ceria zuby - a ten vrkot k tomu neznalý fakt v tom vidí boj (aj ja som sa preto bála že sa tí naši bijú). A myslím, že u nás je ten váhový a aj výškový rozdiel ešte väčší - tak v tom to nebude. Zrzavci vám dala na inšpiráciu krásny obrázok - ja to vyhodnocujem ako hru. 

Pozor na zlé vyhodnotenie situácie - veľakrát psia hra vyzerá ako bitka 😉. Sama som panikárila keď prišla dcéra s jej psiskami. Fakt to vyzeralo (hlavne s tým rotvajlerom) že sa naša s ním bije - skákali po sebe, hrýzli sa okolo krku a tie zvuky - štekanie, vrčanie … Dcéra mi vraví kľud - oni sa hrajú - a fakt. Keď doblbli krásne si kontaktne ľahli spolu. Aj “šialenstvo” druhej dcéry keď k nám príde to vyzerá pre nezainteresovaného divoko. No naša medvedica si nechá od krpatej skákať po hlave, veľakrát si aj ľahne a len ju capká labami. Keďže občas mávame tú jej ADHD strelu na stráženie pomohla mi aj pri výchove tej našej, ktorá bola veľmi majetnícka na žrádlo. Iste občas musím emócie (hlavne tej šialenej REMI) skrotiť, ale to stačí prísnejším slovom. A napr. zrovna včera som skúsila nakŕmiť ich spolu (dokonca aj s kocúrom) - každý dostal svoju misku a krásne sa nažrali bez akýchkoľvek problémov. Naša dožrala prvá a bez mihnutia oka si išla automaticky ľahnúť na miesto. Dokonca jej vonku REMI vzala obžúvaciu kosť a iba čuchla a išla si po svojom. Trénovali sme to však pomaly pol roka - pekne sadnúť obidve a potom spravodlivo pamlsok obidvom. Je pravda, ale že tá naša je natrénovaná na povel čakaj - a vezmi. 

Vy máte ešte len šteniatka nemyslím, že by to bola bitka naozaj. Emócie im kroťte - jemne, ale dôrazne - oslovím menom, poviem DOSŤ a oddelím, potom dám povel napr. sadni - jeden aj druhý a oboch naraz odmením. Dávajte veľký pozor na spravodlivosť (hlavne pri venovaní pozornosti) - a rovnaké odmeňovanie - tým teraz myslím hlavne pohladkanie. Ja ich obyčajne hladkám naraz - jednu jednou rukou, druhú druhou. A ak jednu hreším - druhú väčšinou pochválim za to, že sa chová dobre (ale iba slovom). 

Tie detské zo života sú super. Tiež som zažila s dcérou (vtedy asi 4 ročnou). Išli sme autobusom aj s mojou mamou a stáli sme. Moja mama jej hovorí “Eliška, posuň sa trochu, aby som sa mohla chytiť tu nižšie tej tyčky!”. Eliška pohotovo na to: “ale dospelý sa držia predsa tam hore, lebo oni sú veľký". Stará mama jej teda vysvetľuje: “Áno, ale ja som už stará, ja už nie som tak vysoká - starí ľudia sa už zmenšujú ☺” A reakcia Elišky: “ Aha no to musíš, aby si sa do hrobu zmestila!”

No škoda že som ešte nenašla takých “EKO BIO MANIAKOV” ktorým by som to predala 😂. Ja som vďaka bršlici vyhláila aj púpavu, bodliak a pýr za skleníkové kvetinky - s tými musím opatrne, aby som ich náhodou nevyničila. Korene bršlice sme našli aj v hĺbke 1,8 m keď sme kopali jamu na strom! To sa proste vykopať reálne nedá. A z každého mini kúska vyrastie ďalšia. A černice sú ďalší level - ako sa smeje moja sestra : “Vy musíte mať všetko!” Tak ale tohoto by som sa kľudne vzdala - aj zadarmo