u mňa je to detto. Z paneláku do domu na konci sveta - ale nemenila by som. Ono možno preto, že som mala celý život psov v byte som si ani nevedela predstaviť, že šteňa šupnem rovno do koterca a búdy. A potom som to už ani neriešila. Proste pes je tam kde chce byť. A asi aj vďaka tým mojím panelákovým skúsenostiam beriem psa na prechádzky aj keď bývame v dome s mega záhradou, kde si pes môže behať všade - aj medzi sliepky. A tiež som vedela, že ak chcem, aby behal všade musím ho naučiť nenaháňať tie sliepky. Neviem či je to týmto režimom alebo mám len skrátka šťastie na dobrého psa (údajne nebezpečného plemena), ale minule mi aj polovička (ktorá psov nemusela) povedala, že už si to bez neho nechce ani predstaviť - je to skrátka jeho miláčik (denne mu nosí kúsok mäsa z vlastného obeda)

Tak ten spomínaný NO asi tiež poslúchať musel len, keď sa cvičilo 😀. Tak asi takých podobných tej mojej kamoške bude viac - len ja som to doteraz asi chápala zle a chúďatá moje psiská - poslúchanie vyžadujem stále - ak už niečo poviem tak to platí aj doma v kuchyni, aj vonku na poli, aj pri obchode v dedine … A ono to platí aj ráno, aj večer, aj v noci - hocikedy. No, ale aj keď som stará a nemoderná, budem si to takto robiť aj naďalej 😊. Je ale aj prvda, že som sa vybodla na učenie mojej madam na priradzovanie k nohe prisunutím - ona sa priradzuje obehnutím - mne je to jedno hlavne, že k tej nohe príde. Na cvičáku ma za to ale chvíľu buzerovali - som im nakoniec vysvetlila, že nám to takto vyhovuje - dáma si to vymyslela takto viac menej sama (asi vzhľadom na veľkosť jej to je pohodlnejšie) a akosi je pravda, že mne sa to ani nepodarilo jej vysvetliť, že to má robiť inak ☺

Zákon je jedna vec - ľudia druhá… Mala som "konflikt" s dvoma poľovníkmi - slovný a myslím, že úplne zbytočný. Ako som sa neskôr dozvedela že oni vyháňajú z “lesa” (ono to sú len také malé háje okolo lúk a pastvín s čiastočnou asfaltkou - popod diaľnicu) každého - lebo si zaplatili poľovný lístok. A u takého človeka nevyargumentujete - ja som psa mala privolaného (nechodí odo mňa ďalej ako na 20 - 30 m a aj to ma musí vidieť) a pripnutého i tak tam vraj nemám čo robiť lebo pes … Tak som mu položila otázku či mám ísť venčiť na námestie do Popradu tak mi normálne vynadal do sprostých psíčkarov a mám si podať ruku so štvorkolkármi… Potom som skoro na rovnakom mieste stretla iného poľovníka - dokonca ten ma požiadal, aby som si psa chytila (pes mi stál pri nohe) lebo on za svojho neručí ☺. Normálne sme sa pozdravili ešte hodili aj pár psíčkarských slov - on mal ešte mlaďocha, ktorý ešte všetko riešil, pokecali či rastú huby a išli si každý svojou cestou. Takže do konfliktu prídete niekedy ani neviete ako - a ozaj si myslím, že patrím k tým, ktorí majú svojho psa “pod vplyvom”, púšťam ho iba v miestach prehľadných, chodím tam, kde je minimálne riziko stretu s ničím alebo niekým, pretože si uvedomujem akého psa mám - tiež by som neskákala radosťou, keby ma niečo čo nepoznám a bolo podobné našej išlo spoznávať

Keď dnes je moderné byť on-line … Princípy - je asi fajn, keď si to aspoň trochu uvedomelý majiteľ  chce “naštudovať” - vtedy to môže trochu pomôcť. Aj keď sa má narodiť dieťa, tak si mamičky študujú kadečo. Lenže reálne situácia je reálna situácia a na každého môže platiť niečo iné. A tu sa dostávame k tomu, že je ozaj nutné mať istú dávku empatie a akejsi intuície. Lebo skoro všetko musíme nakoniec riešiť tu a teraz (často to príde ako blesk z jasného neba). Minule ma  pri kamoške s malým psom až prefackalo - krpec sa akosi nevedel zmestiť do kože na vodítku ťahal, brechal, vyrážal po všetkom - a ona nič ešte sa tomu smiala (pozri ho krpca ako chce vystrašiť toho vlčiaka!) Vravím jej - veď ho umravni - daj povel a ona na to - ale veď teraz necvičíme! Skoro mi oči vypadli - to ako fakt si myslí, že pes má poslúchať iba keď cvičí?! Tak ak niekto bude pristupovať k výchove takto čo z toho bude - potom je jedno, či to študuje on-line alebo chodí na cvičák. Ak nebude dôsledný v naučenom vždy a všade, tak je  to nanič. Minule sa ma skoro zať pýtal, že ako je možné, že ich ADHD psica u nás ani len neskúsi ísť na gauč a u nich ho skoro nepustí si sadnúť. Tak mu vravím lebo som jej to nikdy nedovolila - a keď som ju vyhodila 50- ty krát - pochopila, že u nás sa proste na gauč nechodí. Úplne spokojne si ľahne dole alebo pod stôl alebo ide na miesto - proste to už ani neskúša. A to som ju mala na dvojtýždňové stráženie ešte ako šteňa. 

Vyzerá to ako celkom fajn vecička (odchovávala som len raz v živote 12 šteniat teda nie som expert), ale mne ako “hľadačovi chýb” napadlo, či tam nebude ostávať veľa nedopitého mlieka - sa mi vidia tie dudlíky vysoko nad dnom - na podobnom princípe mám z vedra urobenú napájačku pre kačky - ale ostáva tam voda - pod tými namontovaným sklápacími mištičkami. No ale v prípade napájania vodou to samozrejme  neriešim 

Vlákno staré, ale téma asi “večná” 😊. Aj veľký pes zvládne byť v byte ak sa mu majiteľ dostatočne venuje a má dostatok venčenia - taká doga asi nie je vhodná do koterca na záhradu alebo chrti … Oveľa horšia je podľa mňa verzia - malý pes na záhrade v koterci. Taká čivava, york …  My sme mali v dvojizbovom byte aj dcérinu dogu - okrem psa sme tam bývali štyria až piati. Ale so psom sme bývali vonku denne niekoľko hodín - doma potom psisko viac menej iba polihovalo (najčastejšie mne pod nohami v kuchyni) Pes bol úplne v pohode - ešte žije má 9 rokov - dcéra už býva v dome a pes je vždy tam kde má svojho človeka - nebude sama na dvore ani keď má cez leto celý deň otvorené dvere. To isté aj naša moskováčka - v koterci býva kocúr - ona tam nejde - kým sme v robote je vonku a spí na rohožke pred dverami. Keď sa vrátime mám ju za zadkom kdekoľvek som. Pes je proste živý tvor a normálny majiteľ by mal vedieť aké potreby tento tvor má. Ak to nevie a hlavne NECHCE vedieť tak potom chudák pes nech je kdekoľvek - v byte či na záhrade.

Aj ja som stará … Proste ja si neviem taký on-line kurz predstaviť (a neviem na čo by mi to akože bolo) Základný výcvik som sa pred veeeeaľa rokmi naučila z kníh a časopisov. Samozrejme som v tom čase narobila aj spústu chýb (no bola som viac menej dieťa a iné spôsoby som nemala k dispozícii - ani zväzarm nebol vtedy pre mňa dostupný, keďže rodičia to nechceli). Ale tú základnú poslušnosť som s mojími štvornožcami vždy zvládla. Na regulérny cvičák som šla až teraz s poslednou - a to v podstate hlavne skrz socializáciu. A prvýkrát v živote iba vďaka priamemu kontaktu s trénerom som skoro dokonale zvládla naučiť chôdzu pri nohe. A prečo? Pretože som pri nácviku vždy držala ruku blbo - stačilo tú moju ruku posunúť desať cm do boku. Proste to bolo niečo čo videl niekto mimo mňa - a dokázali sme to opraviť v tej chvíli. A ešte išlo aj o prostredie - rušivky doma nikdy nebudete mať také ako niekde mimo. A o tom že by som sa mala natáčať pri cvičení - no pre mňa proste nereálne

Tak mne začal nový rok pozitívne - narodil sa nám v Slaném 1.1.2024 prvý vnúčik Alexander (tam aj ako prvé bábatko roka). No aby som sa veľmi neradovala dnes mi v práci na parkovisku nabúrali zaparkované auto … 

Súhlasím, že existujú aj “živly”. No predpokladám, že zadávateľka bude v o voľnom čase psa aj “vybehávať”. Ide o dni kedy to proste nepôjde - my tiež prechádzkujeme, resp až turistikujeme, ale keď to z nejakých dôvodov nie je možné využijeme záhradu a cvičenie hlavy. Jedna z mojich dcér má extra hyperaktívnu potvoru ☺- no mám dojem, že keď je u nás na záhrade, kde s ňou trochu poblbneme - pohádžeme loptičku, ponaťahujeme sa o lano, pridáme trochu naháňačky a pár preskokov - poprekladáme to “nútenými” pokojnými prestávkami - doslovne ju učíme chvíľu ležať alebo sedieť v pokoji  potom doma “odpadne”.  ja teda ozaj neviem, ale asi je málo ľudí, ktorí môžu denne venovať psovi 6 hodín prechádzok - je nutné nájsť ten správny spôsob a skĺbiť to. Zo mojich skromných skúseností ide skôr o intenzitu ako o čas - v lete napríklad veľa využívam plávanie so psom, v zime (mám to šťastie, že býva u nás sneh) cielene chodíme “brodiť sa” , alebo som naučila ťahať psa sánky hore kopcom - tak dole sa sánkujem, hore mi sánky vytiahne on. A to som na záhrade alebo na kopci oproti domu. No je pravda, že ja so psom robím hocičo - a mám šťastie, že žijem “na konci sveta” - lúky, lesy, potok, rybník…  

No ja neviem, ale aby som psa “unavila” nemusím s ním absolvovať xy km turistiku denne. Z mojich skúseností - psa najlepšie unavím “premýšľním”. Tak ak sú situácie, že proste prechádzka nie je (a to aj na prechádzke vždy niečo precvičíme formou hry) tak si pocvičíme na záhrade alebo aj doma v kuchyni. časovo sa tomu venujem tak 5 - 10 minút raz dvakrát do dňa - nikdy to nie sú hodinové cvičenia. Učila som našu napríklad hľadať kúsok škorice - teraz sme v úrovni, že mám problém už ja vymyslieť úkryt ☺- a dávam tú škoricu napr. aj do topánky, na gauč, na stoličku … Iste obtiažnosť sme zvyšovali postupne. vymýšľala som rôzne “blbinky” čo som ju učila - zavri dvere na linke, obíď stoličku, “BUM” - aby sa vyvalila ako mŕtvolka. Nosiť košík v papuli … Chvíľu prechádzka, chvíľu cvičenie a pes je unavený dostatočne. Tým že precvičujeme staré a pridávame hocičo nové nie je to nudné. Ja mám práve už teraz skôr problém vymyslieť niečo nové - momentálne skúšam naučiť rozlíšiť predmet - líška (plyšová hračka) a taška, ktorý mi má doniesť. Rozbaľovanie uteráka v ktorom je mňamka  -už je nič ☺. Proste sa so psom hrám. Ak bude mať pes dosť mentálneho vyžitia v čase keď sa nedá “vylietať” ho, tak to musí ísť, predsa aj iní ľudia chodia do práce. Fungovať to však iste nebude ak sa starostlivosť o psa zúži iba na vypustím na záhradu … Potom si ten pes nájde zábavu sám - a to nebýva zrovna to čo by ste chceli. Ja napríklad tú našu ešte zvyknem zabávať rozhádzaním pamlskov - najlepšie do snehu ☺- a na povel si ich potom hľadá. Ja odhadzujem sneh - ona si čmuchá, alebo v lete kosím a ona si čmuchá. Vymyslieť sa dá hocičo - také aby to bavilo aj vás aj psa. A ako vravím nemusí to byť dlho, ale intenzívne - a psa nechám rozmýšľať (pomáham až keď vidím, že nechápe alebo je v koncoch). Výhodou je že rozmýšľanie unavuje, nevýhodou, že ak už raz vymyslel ako na to resp. čo chcem nabudúce to už vie a nemusí rozmýšľať - musím teda vymyslieť niečo nové ja 

Nasledovací pud má naša madam na neskutočnej úrovni - fakt som sa s takým ešte nestretla. Máme kuchyňo-obývačku - keď sedím na gauči leží mi pri nohách, keď sa zdvihnem umyť riad zdvihne sa a ide si ľahnúť vedľa mňa. Keď idem len poliať kvety na schodisko pred vchodové dvere ide so mnou - ak náhodou zavriem dvere (lebo načo by sa mala dvíhať na tú chvíľu - si myslím ja) tak ju nájdem ležať doslovne na prahu dverí - tak že sa labami opiera o dvere. Fakt mi to niekedy až vadí - pritom nemá problém so separačkou - keď ideme do roboty odprevadí nás k bráničke a ide si obehnúť revír - potom vylihuje najčastejšie pred dverami. V lese, na lúke neodbehne viac ako na pár metrov. Raz - to mohla mať takých 8 mesiacov- sa začuchala na mieste pred zákrutou - my sme si to ani neuvedomili, že nás nezbadá, ale keďže nás (z jej pohľadu) zrazu nebolo - odfrčala rovno domov. My sme ju v panike hľadali hádam pol hodiny a ona chudera nás poctivo čakala pred bráničkou. A v lete sa nám stalo, že vyšla do poľa vedľa nás cez dovtedy neobjavenú dieru v plote (fakt netuším ako a prečo vyšla - možno vyháňala mačku) a iba obišla plot a sadla pred bráničku a čakala - sused jej iba otvoril a išla domov. Som nechápala - náš pes čo vyšteká všetko čo sa zjaví na ulici sa nechal kľudne pustiť dnu cudzím človekom. O hodinu keď išiel okolo už naň brechala. Tak som si povedala, že asi je niečo na tej teórii teritória. Pre mňa je to pes so zvláštnou povahou - ale presne takou ako píšu v špecifikáciách plemena - strážny , teritoriálny s neskutočnou láskou k svojim

Ako tu niekto spomenul (a mne to pripadá dokonale)- akita je ako mačka. Dokážete sa s ňou spriateliť iba ak to chce ona sama 😊. Silou nič nezmôžete - získate pravý opak! Jednoducho musíte mať na to FILIPA - ako si takéto povahy získať. My sa doma smejeme, že máme kocúra ako psa - ale i tak funguje inak. Pes urobí čo chcem - lebo som povedala, kocúr urobí čo chcem, iba ak sám vyhodnotí, že to tak chce on. Ak prídete na systém (hlavne intuitívne) dokáže to fungovať . A prerobiť povahu? No podľa mňa sa to nedá u nikoho (ani u ľudí) - viem to korigovať, musím sa naučiť niečo rešpektovať, musím prísť na spôsob komunikácie - niekedy je dookola bližšie, prípadne počkať na vhodný okamih. A nič v živote nebude fungovať dobre, ak to “lámeme” - raz sa to vypomstí. 

A u nás je stále zima - aj keď sa snehová perina zmenila na povrchový ľad a prechádzky sú v znamení strachu zo šmyku. Sally včera behom z kopca dostala taký šmyk, že si zdepilovala obočie - teraz chodí už značne opatrne a inkriminovanému miestu sa vyhýba dvojmetrovým oblúkom. Prvá fotka je pohľad z našich domových vchodových dverí druhá pohľad z okna mojej práce 

Súhlasím s predchádzajúcimi radami - absolútne. Okrem toho fakt si uvedomte že máte AKITU. Ja by som ešte doma “cviila” branie jedla na povel - na začiatku trochu mechanicky zastaviť psa pred plnou miskou - počkať až sa trochu ukľudní a potom s povelom ho k miske pustiť. Ja som od mala vždy ešte pridala mega mňamku pri samotnom žraní - šahla som do misky - nemala som potom problém šahnúť psovi do papule - pustí mi aj super mega mňam kosť ☺.

JanaJanaJanaJana - tak s tým fungovaním na myšlienku máte pravdu, ale to je niečo čo sa nedá naučiť - proste to niekto má a niekto nemá. Ja sama od detstva fungujem so psami neskromne si trúfnem povedať, že celkom nám to funguje, ale syn je niečo úplne iné - a to so psom zďaleka netrávi toľko času čo ja. On so psami funguje fakt hádam telepaticky - a to nie len s naším. Jemu funguje aj dcérin (inde spomínaný rtw z benzínky) - nekričí, neodmeňuje (ak tak ozaj len zriedkavo), občas sa chvíľu pohrá (na mňa veľmi divným divokým spôsobom) a psiská na ňom visia - modré z neba by preň urobili. V dedine nás už podľa neho a našej medvedice všetci poznajú - že ešte nevideli takú dvojicu - bez povelu a bez vodítka s ním chodí ako cvičákový pes popri nohe. Aby sa jej zbavil na lúke musí jej dať povel - on to má chudák s tým psom akosi naopak. Každý má problém s privolaním a on s “odohnaním” ☺

Máte úplnú pravdu - málo ľudí si dnes uvedomuje (teda podľa mojich skúseností), že byť dobrý “šéf” neznamená presadzovať sa silou z pozície moci. O čo radšej aj my spolupracujeme za pochvalu ako za kritiku. A aj kritika sa dá podať “milo” - a je to naozaj umením dobrého šéfa. A je potrebné sa to učiť - celý život, pretože vždy môže nastať aj nečakaná situácia. A psovi by sme mali byť tým dobrým šéfom - vtedy to funguje pre radosť obom stranám. A k Vami vymenovaným vlastnostiam by som ešte pridala - byť dôsledný - stále - nemôžeme raz na niečom trvať, druhý raz to opravovať a tretí raz sa na to vykašľať. Ak už teda raz niečo zavediem musí to byť tak stále - u psa radšej nevydám povel ak minimálne tuším, že teraz to nesplní (hlavne u šteniat to chce riadnu prácu so sebou - naučiť sa predvídať) 

Ja som vždy využívala u šteniat to obdobie ako píšu vyššie, že sa držia "maminej sukne". Na venčenie som využívala miesta, kde som mohla šteňa púšťať - nechala ho vyblbnúť a naháňala som sa s ním, schovávala - vždy keď prišlo (aj bez zavolania)odmenila. Odmeny v tomto čase boli mega dobroty (mäso, syr)- nie granula ☺. A ešte som si dávala pozor aby som po príchode ku mne šteňa hneď nepripla na vodítko. A ak som ho volala k sebe - nikdy - naozaj nikdy som preň nešla - ak ku mne nešlo demonštratívne som sa otočila a išla úplne opačným smerom. Keďže ako vravím využívala som obdobie držania sa maminej sukne - nakoniec za mnou išlo (iste stalo sa že mi cukalo nervy či som to nepohnojila, ale vždy mi to nakoniec vyšlo po mojom). Maximálny problém som mala len raz keď sa dnešná madam rozhodovala veľmi dlho - či ide za mnou alebo nie - tak som si na konci lúky sadla skoro chrbtom k nej (ale tak aby som predsa len kútikom oka videla čo sa deje) vytiahla si horalku - poriadne som šušťala obalom - a začala jesť. Túžba po dobrote nakoniec vyhrala. Skrývačky v tomto šteňacom veku upevnia potrebu strážiť si svojho človeka. Ale ako vravím je potrebné využiť ten správny šteňací vek a ísť na bezpečné miesto - my sme chodili na veľké lúky - ďaleko od cesty a ľudí. Ak je správny vek už fuč tak by som volila podobný postup, ale so stopovačkou. Možno som mala šťastie na "dobrých" psov, ale všetci boli a sú schopní chodiť bez vodítka (dokonca by som povedala, že bez vodítka fungujú lepšie). Ale iste je tu aj obrovský faktor toho, že psi boli veľmi veľa vonku (chodili sme bežne na celodenné túry alebo minimálne denne na dvojhodinové prechádzky okolo potoka) aj v čase keď som bývala v bytovke a tak im pobyt vonku nebol maximálnou radosťou. 

Je trochu na mieste aj otázka ako “veľkého” máte psa a ako temperamentný je. My chodíme do kempu Kargita na Dugi otok pod stan a vždy sú tam aj ľudia so psami. Kemp je aj vybavený na psov - majú tam samostatnú “sprchu”. Ale je to trochu mimo - mesto resp. dedinka dosť ďaleko, ale na chorvátsko veľa  pokojných miest na prechádzky. V kempe je reštika, zmrzlina, mini obchodík, kde sa ale dá kúpiť všetko potrebné. Pre nás je toto miesto top - a to fakt máme pochodené Chorvátsko krížom krážom. Túto lokalitu sme našli pred tromi rokmi a chodíme už len tam - pre nás je tam pokope všetko čo hľadáme. Pokoj, krásne more, miesto na prechádzky, pre deti hojdačky, basketbalové ihrisko, ping-pong. My nášho psa neberieme (to by preň bola pohroma), ale v kempe bolo psov dosť - aj NO. Na kempovej pláži sme ich nestretli - je tam však ozaj dlhé pobrežie (dostupné iba peši), kam chodia psíčkari a nudisti ☺. Pre priateľov ale tam asi apartmány nie sú - jedine ak tak v majáku ☺ - my sme po tom ale ani nepátrali 

No Praha - ozaj mesto priateľské ku psom. Práve som tam strávila víkend - odhodlala som sa vyvenčiť mojich chlapov. Po rokoch sme zamierili aj na "staromák" - to že sa tam nedalo pohnúť je v tomto čase normálne a aj my sme to veľmi rýchlo vzdali a išli bočnými uličkami preč. Že sú ľudia, ktorí toto majú snáď radi, som ochotná pochopiť. No nie som ochotná pochopiť tých, ktorí sem brali psov. A že ich bolo teda dosť vrátane dvoch ČSV … Uličky boli také, že sa to ale že vôbec nehýbalo- spiatočku sme zaradzovali štýlom - prebojujme sa! Chápem socializáciu, chápem fakt všeličo ale toto teda fakt nie. S ohromnou radosťou som včera večer pristála v našom zasneženom dome. A mám zas na dlho s veľkomestom “utrum”. Mám radšej tie líšky a vlky - akosi mám predsa len aký taký priestor na reakciu (v tom dave nemám ja osobne hádam ani priestor na dýchanie) - žeby ma chytala klaustrofóbia? ☺

No pes a dieťa  ? Moja dcéra (tá čo má akože dogu a rotwailera, nad ktorým sa zmilovali alebo sa našli?) čaká teraz bábo a strach mám asi viac ja ako ona ☺. Napriek tomu, že ten RTW je ozaj pes s ťažkou minulosťou s xy problémami - absolútne by nebola schopná ho dať preč - zohrali sa neskutočne (okrem toho ten pes by už inde  asi neprežil). A je jasné, že tam bude musieť nastať obdobie usporiadania “svorky” - 150 % stráženie dieťaťa a psa, ale presne ona je tá, ktorá verí ( a vie) že to zvládnu. A ja sa utešujem tiež, že ak by to niekto dokázal zvládnuť tak to bude ona. A že to možno bude úplne v pohode a zbytočne mňa občas prepadnú chmúrne myšlienky. Ale toto je ten prípad kedy má “mamina” s tým psom (v našom prípade psami) vzťah - to ju proste ani nenapadne dať preč - tú 9 ročnú dogu (ktorá s ňou bola v dobrom i zlom) alebo teraz toho “ADHD” na nej  závislého rtw? Proste sa uvidí ako to pôjde - najhoršia verzia je oddeľovanie - majú výhodu, že už bývajú v dome, ale to sa proste ukáže časom