My máme len obyčajného dedinského kocúra -polovokajšieho - ten sa mazná rád, ale len so mnou a ešte občas s dcérou - proste si vybral. Syna si nevšíma, polovičku obchádza. Ja by som si to ani nevšimla, že je takto vyberavý, ale keď sa s ním chceli pomojkať susedove deti tak to dal teda riadne najavo, že nie - prskal, škrabal. Je proste ako pes - pribieha na zavolanie, pozná aj auto, ktorým prichádzam a to svorne so psom čakajú pomojkanie a pamlsok keď vystúpim, z domu sa spôsobne pýta von (zrušila som aj mačacie wc doma - vôbec ho nepoužíval), večer si pri tv ľahne na mňa, v záhrade plejem v spoločnosti psa a kocúra. Jednoducho taký je - rešpektujeme to. Každý sme nejaký - a mačky majú svoju osobnosť netreba im do toho kecať - oni si vlastne ani nedajú ☺  

Za mňa pes na dvor k búde =žiaden. Pes potrebuje spoločnosť inak je to týranie a zo psa sa stane “psychopat”. Neverím a nepoznám nikoho kto mal psa “k búde”, že sa mu dostatočne venuje denne a 15 rokov! My sme boli teraz na dovolenke so zvieractvom ostal syn + strážil aj dcériných ďalších dvoch psov. Dvor máme veľký, koterec je na uskladnenie haraburdia , pes je strážny býva von aj dnu ako chce (a on chce byť proste s nami a je mu jedno kde). A po návrate z dovolenky je asi natretá lepidlom (aj kocúr) lebo sa nepohne odo mňa ani na dva metre - keď som v záhrade leží medzi hriadkami, keď som v skleníku leží v skleníku - nevadí že je jej horúco, keď varím leží mi pod nohami v kuchyni, keď si sadnem na hojdačku leží pri mne (viď foto)… Jednoznačne každý pes potrebuje svoju “svorku” - tak zadávateľka v prvom rade sa zamyslite prečo chcete psa a potom čo mu viete sama zo seba obetovať 

Do bytu teoreticky môže byť každý pes, ale…. Musíte zvážiť množstvo času, ktoré so psom strávite vonku, a to myslím tak ako zrzavci - nie len pomotkanie sa okolo domu, ale naozajstná aktívna prechádzka. Ak má pes dostatok pobytu vonku (vrátane zamestnania hlavičky) je v pohode aj v byte (rozlohou je byt viac ako koterec). Ak sa zmierite s nutnosťou stáleho upratovania a aj tak to nikdy nebude tip-top - tak nie je problém. A hlavne reálne zvážte svoje schopnosti vychovať ho, lebo aj malý nevychovaný pes je katastrofa.  Mali sme v byte všeličo - vrátane labradora, dalmatína aj “dogy” spolu s rotvailerom. No je nás na psov viac členov rodiny a psiská boli vonku denne (zima-leto) aj osem hodín. Paradoxne najmenej sa chodí na prechádzky teraz v rodinnom dome s moskováčkou - ale tá je spokojná hlavne v našej prítomnosti - vždy sa tmolí okolo nás a vonku je koľko chce (koterec nepoužívame - býva s nami v dome). A môžem vám povedať, že pri poslednej som zvažovala  tri roky či si trúfnem na takého psa - a skúsenosti som mala. 

No fenku najprv naviazať na seba - čo nie je vždy jednoduché, neviete čo má za skúsenosti. Na druhú stranu je ešte mladá tak sa dá (ono aj puberta je záhul). Samozrejme musíte pracovať aj s tým trojročným. Ono obaja musia byť zvládnuteľní ... Ozaj dobrý tréner by bol iste veľkým prínosom, ale to chce hľadať. Dcéra sa zľutovala nad najdúchom "rotvajlera" tiež asi vo veku 7 mesiacov a je to pes "ADHD", a na začiatku tiež nevedela ako naň - pomohol kliker (neznášal, keď sa naň šahalo). Tak tiež asi len vďaka ich starej pohodovej sučke (akože doga), ktorá ma ozaj božskú trpezlivosť s pojašencom urobili ozaj veľké pokroky - myslím, že by inak skončil veľmi zle. No v prvom momente sa stavilo na starú dámu, ktorá je pohodová, mladému "ukázala" čo a ako chodí v domácnosti ale ukázala mu aj jeho miesto (schytal od nej aj výchovnú. Začiatky ale boli ozaj strašné - museli pracovať s mladým hlavne samostatne - avšak nie systémom ťuťu muťu. Pozitívne, láskavo ale dôsledne. Stará dáma zas nesmela cítiť že prišelec je prvoradý (žiarlivosť vie byť riadny problém) - keďže nemali ako v dvojizbovom byte sa museli jednoducho zniesť od prvého momentu - ale prísne pod dohľadom - a to bolo možné len vďaka tomu, že doga je zvládnutá - vie kde je jej miesto, vie že platí čo povie človek. Pri zžívaní dvoch psov je to však vždy trochu lotéria či si tí dvaja sadnú, ale aj tak hlavné slovo musí mať majiteľ.   

oči si myslím vieme domyslieť ☺

Niekedy dávno som čítala niečo o tom, že psom kosti áno, ale iba vtedy ak boli na kosti naučení od mala, pretože iba do určitého veku sa im v tráviacom systéme vyvíja ak dobre pamätám "ihličkový" reflex, ktorý práve slúži na trávenie a posun kostí (tak aby nenarobili šarapatu) v tráviacom trakte. Z toho mi ako laikovi vyšlo, že proste "všeho s mírou". Teda aj šteňatá dostávali kosti aj starším psom ich dám (občas - a podľa toho či ich aktuálne mám). Problémy som zaznamenala iba ak ich bolo priveľa alebo u starých psov. A fakt je že jediný pes, ktorý naozaj nemohol kosti bol ten, ktorý ich ako šteňa nikdy nedostal lebo to sa nemá ... (ten ostal u nás akosi zabudnutý extra nóbl paničkou, ktorá si akosi nestíhala preň prísť a nakoniec usúdila, že mu u nás bude lepšie). No a naša dáma včera okrem svojej večere zblajzla aj zvyšok bryndzových halušiek a tiež pozerala či by sa ešte niečo také super nenašlo ☺

ja som tak rada, že tu nie som jediná, ktorá tak extra nerieši čo bude pes žrať ☺ V podstate kŕmim rovnako ako vy a musím poklopať tiež nám vyrástli obríci (aj jedna "akože" doga- tá má teraz už 9 rokov a je to už riadna babička).

Doron a čo kŕmite ako základ? Ja teda naozaj nie som ukážka tabuľkového a predpísaného spôsobu kŕmenia, ale pár veľkých psov už u nás vyrástlo a dožilo sa aj vysokého veku. A surové kosti som dávala vždy - samozrejme s mierou a kým boli malí tak základom boli toľko zatracované granule pre šteňatá veľkých plemien - ono pri tých gigantoch je potrebné trochu ten ich rast "brzdiť" aby nevznikol neskôr problém. A ustrážiť správne pomery živín je podľa mňa hotová veda. Takže u nás základom boli granule a tie som dopĺňala "mňamkami" akými boli a sú : kuracie krídla, krky z hydiny, zajačie trupy Na dlhšie zabavenie dostávali hrubé hovädzie alebo bravčové kosti, sušené uši, šľachy, držky... Lebo krídelko bolo maximálne na dva hryzy a krk sa predsa dal zblajznúť aj na jediný hryz. Čo som strážila bolo to, aby pes bol štíhly - obézny pes má zarobené na problémy s kĺbami. A nepohyblivé teliatko nie je sranda - to nevezmete pod pazuchu a ide sa ... 

No ak je toto pre Vás zložitý problém ... Ako by ste riešili - sliepky, kvočku s kuriatkami, husy, kačky, bežce k tomu kocúra a psa. Pes si nenechá okolo misky nikoho (okrem mňa) ani chodiť a potom Vám prinesú na stráženie (na cca dva týždne) šteňa. Kurčatám aj káčatám dávam tiež žrať niečo iné ako starým kusom... No podľa mňa jednoduché a úplne bežné riešenie - všetko kŕmim osobitne t.j. rozdeľujem podľa nárokov a potrieb. Psov som kŕmila oddelene (na striedačku - jeden ostal von a druhý sa nažral doma potom výmena a potom ešte jedna keď psiská von a kocúr dostal svoju dávku doma) No je fakt, že nemajú jedlo k dispozícii celý deň - systém  zožerieš (alebo aj nie) a beriem misku. Dcéra keď si vzala šteňa späť - gúľala očami, že mladá zrazu vyluxuje misku za pár sekúnd - dovtedy (kým mala misku stále) už nič nebolo dobré ... U nás to jej systémom nebolo absolútne možné realizovať a teraz už berie misku aj ona doma. Okrem toho ma pes vždy upozorní, že je 20:00 - vtedy sa kŕmi - funguje lepšie ako budík ☺  

Petra, podľa mňa v tom 7-8 týždni to je akurát. A je mi jasné, že teraz ste natešená a plná citov. Ale keď budú mať šteniatka tých 5-6 týždňov bude to riadna fuška a budete aj rada, že idú do nových domovov (samozrejme "dobrých" rodín i keď jeden nikdy nevie) a vám sa uľaví. Predsa len starostlivosť o "vrece bĺch" dá zabrať a to nepočítam večné umývanie a utieranie podláh. Aj z vlastných skúseností sa mi najlepšie rozbiehalo so šteniatkami v tom 8 týždni - adaptovali sa u nás veľmi ľahko a prirodzene. Keď sme brali trošku staršie už to bolo o poznanie ťažšie - viac a dlhšie "plakali"  - hlavne večer. Podstatné a aj dosť ťažké je ale nájsť im dobré nové domovy. Mimochodom to že boli na ultrazvuku iba tri neberte veľmi vážne - u nás ich malo byť šesť max osem a bolo ich 12, kamoška mala mať tri a mala desať - proste vždy je to nakoniec prekvapko 

Ja som včera tak veľmi chcela odfotiť "venčenie" na záhrade ☺Ale vyšli iba šmuhy. Prišla dcéra s jej novým prírastkom - zobrala si "vestaja" - kríženec huskyho a austrálskeho ovčiaka - teda asi. Fenočka má asi tri-štyri mesiace ale to je motorová myš. Mali sme minule na 10 dní ju na stráženie - tak sa s našim 50 kg teliatkom poznajú. A to je "podívaná" - malá sa po Sally cápe, skáče a tá si to užíva - keď už má toho dosť prichytí si ju labou a mladá si pekne ľahne (tak na 30 sekúnd). Naháňačka hore dole dvorom je zábava najlepšia - ukončuje ju naša madam lebo mláďa by to vydržalo hodiny. A naťahovanie sa o lano je naozaj srandovné - naša leží a jeden koniec lana v papuli (len tak aby bolo) a šteňa sa morduje. Potom chvíľu ležia a kolotoč pokračuje. No a zistila som, že aká som stará taká som sprostá (v kontexte že človek sa učí celý život). Keďže máme moskováka vždy pristupujem ku všetkému s rešpektom - bojím sa prúseru. A aj keď som sa snažila socializovať - bol to problém lebo moskovák. Na cvičáku hry psov vzájomne neboli, okrem toho tá naša má hromotĺcky hlas aj prejav tak sa jej všetci "báli". Mala kontakt len so susednou starou mini fenkou a občas s "dogou" mojej staršej dcéry. S dogou sa hrá na pohľad dosť drsne, starú "Bobinu" rešpektuje a nechá na pokoji. S touto motorovou myšou funguje zas inak. A napriek minimu socializácie tú psiu reč vie. A ja som na to prišla len teraz - totiž až som stuhla keď po malej štekla (ozaj ten hlas má hrôzostrašný), ale vzápätí urobila postoj vyzývajúci ku hre + vrtela chvostom. A malá pochopila ☺ A vtedy konečne aj ja - mám psa u ktorého musím riešiť v prvom rade prejav telom - nie hlas (ten totiž znie hrozivo vždy). 

Som z Tatier a žijem pod Tatrami - a kašlem im na ne!! Tatry sú už len jeden veľký nechutný biznis! A so psom by som tam teda už fakt nešla - bez ohľadu na zákazy a príkazy - venčenie v Tatrách sa rovná venčeniu na Václaváku ☺Našla som si iné krajšie miesta bez miliónov akože "turistov". - no teraz sa bojím chodiť už aj tam - hemží sa to medveďmi a, vlkmi a divými prasatami - tiež asi ušli z tatier 

No možno trochu mimo tému o ohradníkoch. Čím som staršia tým viac zisťujem, že podľa dnešných chápaní eko - bio- enviro a neviem čo ešte, som úplne mimo. A moja láska k prírode bola od mala iba halucinácia. Vyrástla som na Štrbskom Plese - vlastne úplne mimo civilizácie - v lese. Vždy som behala po lese, chodila pozorovať srnky a jelene ku kŕmelcom, medveď občas chodil do konvy (raz dokonca vliezol do komory!), vtáčiky sme v zime kŕmili, veveričku (Zuzku) som mala naučenú pribehnúť na zavolanie. Žaby sme odnášali k jazeru, hadov sme iba obzreli a nechali tak .. Od mala sme nič neničili, nelámali, odpadky sme bežne zbierali po turistoch my (iba tak, aby bolo v lese čisto). Vlci vraj sem tam boli, ale aj horári najčastejšie videli iba stopy. Láska k lesu a prírode mi ostala, ale ... Do lesa sa už bojím ísť. A hlavne po poslednom "zážitku". Mám takú trasu - okolo plota diaľnice je chodník a potom lúky polia, kúsok lesa. Polovička ma zvykla vyviesť cca 10 km ďaleko aj so psom a pekne touto trasou som si chodievala späť. Občas som videla srnku, jeleňa. Minulý týždeň cestou domov (po tej diaľnici) som ale videla na chodníčku vĺčikov. V sobotu susedia prišli o kozy v oplôtku ... V neďalekej dedine sa potulovala svorka medzi domami. Ale vraj sa nemáme báť - tešme sa že sa vrátili vlci (a u nás aj medvede), oni nič neurobia. To ako naozaj - pri predstave, že si tadiaľ idem so psom, ktorý by logicky určite do nich  začal minimálne štekať a potom sa utekal schovať za mňa mi nie je všetko jedno. Aj preto sa len pýtam: fakt máme na to v našej prírode priestor? Alebo skončíme ako predikovala moja nebohá mama, že ľudia sa zavrú do klietok a zver nás bude chodiť okukovať. Prečo tá ovca, koza, krava nemá rovnaké práva ako medveď, či vlk? Ak ich predsa nechceme chovať len ako potravu divú zver, tak skončia zavreté v chlievoch, a to zas nebude eko-bio... Žiadne oplôtky to v konečnom dôsledku nevyriešia. A to sa radšej nevyjadrujem o tých predpisoch, ktoré zmenia každú chvíľu (raz výška xy potom zas xyz atď). Chovateľa to stojí peniaze, čas a aj tak mu ostanú len oči pre plač.  

Bambule - tak štítna žľaza by to byť nemala - podľa krvných testov, ale psík je cca trojročný a nekastrovaný - no alopécia mi nenapadla - a môže to byť.... 

Pekný deň prajem. I fauna nám skončila, ale tak skúsim sa spýtať tu - keďže sa nás tu veľa presťahovalo. Nejde teraz o môj problém, ale obrátila sa na mňa kamoška s "pomerianom". Psík je krásny, ale...Prednú časť tela má v pohode, ale druhá polovica je redšia a na zadku si vyhrýzava srsť až do hola - svrbí ho to tam? - to je otázka. U veterinára boli, vzal krv, že tam nič nenašiel. Zoškrab vraj nebral - dal im dáky olej na mastenie a chodia na ozonoterapiu. Neviem - mne sa to nezdá ... Ohľadne alergie im kázal vylúčiť piškóty - no ja neviem (alergiu by som riešila ráznejšie - vylúčila na začiatku všetko a kŕmila v zmysle riešenia alergie) Nestretli ste sa niekto s niečím podobným - ja som jej vravela, aby teraz chvíľu pozorovala hlavne to kedy si tú srsť šklbe - a chcela by som od veta ster alebo zoškrab.   

tak zdravím aj ja - ale či sem budem chodiť rovnako ako na faunu netuším - ja si ťažko zvykám na zmeny ☺ Nerozumiem prečo vždy musia "inovovať" a zmysel to ma akurát ten, že funkčné veci sa znefunkčnia