bolesť zubov by som nepriala ani nepriateľovi! Nie to ešte najlepšiemu priateľovi, ktorý je tu so mnou 16 rokov. Si neviem predstaviť život s bolesťou zubov - to by som hádam radšej skočila z okna (zažila som raz cez vianoce - tri dni). Ja by som išla do ošetrenia aj s rizikom smrti … Ak však operácia vyjde bude mať psík ešte pohodový a hlavne bezbolestný život. Čo je to za život, keď nemyslím na nič iné iba na bolesť? Tak sa teda na to pozerám ja …  

Vlastne ani neviem - akosi bolo pár mien vo výbere a potom si to akosi sadlo samo ku danému šteniatku. Prvých pouličných krížencov (keď som ukecala rodičov) som volala podľa toho čo povedali naši - nech majú radosť ☺ Úplne prvého psa mi dovolil otec len pod podmienkou že to bude Rexo.  Raz, s deťmi, sa vymýšľalo veľmi dlho. Každý hodil do pléna niečo svoje - decká sa samozrejme vadili. Tak sme napísali mená na papieriky a z klobúka vytiahol meno ocko - tomu to bolo šuma-fuk. Vytihol meno Missi - podľa akejsi postavičky. No a keď došlo šteňa domov som si ja osobne nemohla na to zvyknúť - furt som to komolila až nakoniec mi vybehlo miesto Missi  - Misty. A zostala to naša celoživotná srdcovka MISTY - aj dnes sa mi stane, že dnešnej Sally nechtiac poviem Misty. No už v živote by som nedala žiadnemu psovi meno Misty - tá bola len jedna! 

Máte malého - vyrovaného psa! Neprerábajte ho, ale starajte sa o to, aby žiaden pes toho vášho “nepocuchal”. Teda ak nechcete z toho vášho urobiť predstaviteľa “klasických” malých nervákov. Že to potom končí neraz veľmi zle - práve pre tých malých krikľúňov nemusím opakovať. Nie každý veľký pes je natoľko zvládnutý alebo prirodzene inteligentný, aby malého štekača nevyriešil raz a navždy. A aj keď mám veľkého psa o to viac ho musím učiť, že problém riešim ja - nie on! No vonku stretnete všelikoho….

strapaty - moskovaci majú neuveriteľnú pamäť. Teda tá naša určite. Vo vašom prípade by som bola teda poriadne v strehu. A popracujte hlavne na sebe - vaša prchká povaha a moskovák je podľa mňa dosť nebezpečná kombinácia. Moskovský medvedík je z podstaty plemena obranár - v pol sekunde sa dokáže zmeniť z plyšáka na nekompromisného bojovníka. V preklade ak vy zareagujete na niečo prchko, pes to môže vyhodnotiť, že potrebujete ochranu a už sa to vezie ani okom nestačíte mrknúť. Ich super pamäť je rovnakým plusom ako mínusom - naša teraz po roku spoznala moju kamošku (ktorá ju kedysi vykrmovala špekáčkou) a napriek mojej malej dušičke, že ako zareaguje vítala ju ako keby som domov prišla ja, to bol ten plus, ale rovnako si pamätá aj psa ktorý ju kedysi uhryzol a radšej sa oblúkom vyhýbam miestu kde býva (resp. by sa ten pes mohol vyskytnúť). A strapatý - jej správanie ako chcete zmeniť ? Vy si musíte uvedomiť akého psa máte. Moskováci sú špecifické psy -potrebujú kľudné, vyrovnané vedenie, jasne stanovené hranice a hlavne musia cítiť - opakujem cítiť - že rozhoduje vždy “pán”. V prípade nejednoznačných signálov od pána (napr. chvíľu sa s niekým kľudne rozprávate, potom začnete kričať nedajbože výrazne gestikulovať) to pes vyhodnotí po svojom - musím brániť pánička lebo … Preto vám v dobrom radím - pracujte hlavne so sebou - je to sakra ťažké, ale učte sa kontrolovať emócie, aby sa vám z plyšáka nestal samostatne sa rozhodujúci stroj schopný aj zabiť! A musíte myslieť vždy dva kroky vpred. Psica Vám nabehla do puberty - berie vlastný rozum a rovnako ako sa môžete po puberte dostať do štádia úplnej pohody, môže to skončiť úplnou katastrofou. Neberte ma prosím v zlom - po tých rokoch života so psami sa vám naozaj snažím iba preventívne poradiť. A ešte jeden príklad psej pamäte (nie je to moskovák, ale veľký pes určite): Dcérinu dogu napadol nemecký ovčiak keď mala asi 10 mesiacov- teraz má 8 rokov a všetkých psov znáša úplne slniečkovo - okrem nemeckých ovčiakov! Neštartuje bez rozmyslu po nich, ale vždy musí byť človek proste v strehu a stretom predchádzať. Jednoducho sa to už nikdy nepodarilo zmeniť - má zafixované že NO = boj. 

megi-the-pes:

Savé podložky pro štěňata. To je odborný název. To taky sežere. Eště hobliny. Však je to podobné jak chovat králíka, ne.

savé podložky - super nápad - to je kombinácia papier + igelit a niekedy aj buničina ☺

hobliny (piliny) - ak sa chcem brutálne venovať upratovaniu namiesto šteňaťu tak je to super voľba 

A v miestnosti máte akú podlahu? Ja neviem, (ohrádku som nepoužívala - pesani boli v chodbe alebo kuchyni) ale nikdy som v podstate nič nedávala - iba deku (resp. pelech na spanie). Šteňatá hryzú všetko - noviny rozfranforcujú, igelit je z hľadiska zožratia nebezpečnejší … Podlahu či už lino alebo kachličky som proste umyla … Keď ostávali samé tak som dala hryzacie návnady - podľa preferencií toho ktorého psa - hračky im obyčajne boli ukradnuté, ale keď som akože omylom zabudla kartón z vajíčok, rolku z toaletného papiera - bolo o zábavu postarané. Cucky som potom pozbierala, podlahu pretrela a bolo. Posledná ešte milovala rozhýzať plasty - a tak sme dvakrát prišli o TV ovládač, krhlu na polievanie, rúčku z nožníc, dva skrutkovače tiež skončili bez rúčky - tieto veci som reálne zabudla skryť - no ale to k šteňatám patrí, že niečo zničia 

neviem, ale nie sú tie nafotené šteňatá na tri týždne akési veľké? U týchto mini pidi psíkov by som čakala menšiu veľkosť v tom veku …

Každý pes je originál - na každého platí niečo iné. Možno som ozaj mala šťastie, ale nikdy som nemala žiaden extra problém naučiť chodenie na vodítku. Ale vždy sme išli (ako to tu už niekto spomínal) z domu v kľude - proste z dverí sa nerútime a kým neprestaneš robiť “tanečky” dvere sa neotvoria (úplne malé šteňatá som na rýchle venčenie nosila vonku na rukách). A keď ťaháš stojíme resp. pokračujeme úplne iným smerom - štandardné rady fungovali. No ja si hlavne myslím, že vždy mali naše psiská veľmi veľa voľného pohybu - teda nekompenzovali “potrebu lietania” na vodítku. Paradoxne ma vždy poslúchali psy lepšie bez vodítka ako na ňom. Na cvičáku táto posledná vyzerala ako dement, že nevie ostať v povele zostaň (keď mala pripnuté vodítko sa vždy zdvíhala za mnou) - bez vodítka mala výdrž v povele bez problémov (maximálne čo sme skúšali bolo 15 minút bez toho aby ma videla), ale pripnem vodítko a je to zas dement ☺

A Sardullah - priradenie k nohe máme tak isto obchádzaním - to hebedo má proste problém iba prisunúť zadok - automaticky sa sama začala radiť obchádzaním - tak to tak ostalo (mne to nevadí a z vlastnej lenivosti som sa už ani nepokúšala to preučovať)

…. a mne sa páčia barzoji, žirafy, sloni a tigre 😉. No keď som si naštudovala čo všetko potrebujú k životu tak som od ich chovu upustila. Ale teraz vážne - prosím nevyberajte psa len podľa toho čo sa “páči”! Súhlasím s xerxovou - je to pes pre skúsených! Potrebuje svoj priestor - ten stráži. Plemeno je málopočetné asi to má svoj dôvod. Zvážte reálne svoje možnosti a schopnosti - ak na to teda naozaj máte (nemyslím finančne) - tak vyberajte s rozvahou a s PP 

hmn:

“Veľký - malý - stále je to pes”

z hlediska pravděpodobnosti napadení a možných důsledků pro toho psa to je rozdíl velký

pravdepodobnosť napadnutia by som povedala, že je rovnaká. Síce asi hodnotím neobjektívne, ale malé psy napádajú častejšie. Že rozdiel v dôsledkoch potom je veľký o tom nepolemizujem, to je proste fakt. 

Keriton a ako si "vymôžem" tú reakciu: “jejda, pardon, já se zapomněl, já už si dám bacha” ? 

Ja som asi mala šťastie, ale rok ma teda žiaden pes neťahal. Ak sa tak teraz zamýšľam nad tým, že prečo asi, napadá mi to, že tie prvé nácvikové prechádzky som vždy chodila len na lúku, kde som ich potom pustila na voľno (=odmena). Vyblbli sme sa, pohrali, pocvičili, nechala som ich pobehať a vracali sme sa na vodítku domov, kde zas čakala miska. Všetci pochopili pomerne rýchlo, že čím viac ťahajú tým dlhšie ideme “k odmene”. Ale teda takto som na tým nikdy pretým neuvažovala

Karolína : Ono vždy musia byť zmierení aj rodičia, že pes príde do domu. A počítať s tým, že pes bude aj tak na nich…. Česť výnimkam. Ja som bola psíčkar od narodenia asi. Psa mi dovolili keď som mala tak 7… Pomáhal mi hlavne ale otec - ten psov “mohol” - mama sa prispôsobila - dala nažrať, naliala vodu do misky, no vyvenčila len zriedkavo. Je ale fakt, že ja som fungovala lebo ma to neprešlo doteraz. Dcére som tiež zabezpečila psa keď mala 7, ale s vedomím, že musím fungovať ja. Psica žila 14,5 roka - dcéra išla na strednú, potom na vysokú. To sa bez spolupráce rodičov nedá zvládnuť. To ti nepíšem, aby som ťa odrádzala. Len, prosím, zváž aké máš zázemie. Máš 13, keď bude psík žiť čo i len 10 rokov - ty budeš mať 23. Čo všetko sa zmení v tvojom živote za tú dobu? Ten dcérin psík musel ostať u mňa, pretože aj keď sa odsťahovala a chcela si ho vziať, nedokázal sa už prispôsobiť - nežral, triasol sa, bál sa - po týždni sa vrátil ku mne, aby sme ho viac nestresovali. Ak máš toto všetko “domyslené” a vyriešené, tak ti prajem šťastnú ruku na výber toho najlepšieho psieho parťáka!

Veľký - malý - stále je to pes. U tých malých mi vadí to, že ich ľudia majú za hračky. No a rozmaznajú to… Ale je fakt, že dávať pozor na mrňúsa je riadna fuška - hlavne v dnešnej dobe, keď sa stretnete so zástupom nevychovaných psov všetkých druhov. Dcére tiež na prechádzke napadol “dogu” na vodítku voľne behajúci jazvečík - štýlom zavesím sa na krk. Prúser bol v tom, že doga to povznesene trpela, ale dcérin druhý pes akože rotwailer (tiež na vodítku) neváhal a bránil kamošku. No to bola situácia dva veľké psi domotané vodítka, jazvečík v papuli rotwíka …. Panička jazvečíka konečne zaregistrovala melu a pustila mobil a pochopila, že dcérine varovanie - zavolajte si toho psa asi mala brať do úvahy… Našťastie, aj keď to vyzeralo hororovo, rotwík jazvečíka iba potriasol a vypľul, nič horšie sa nestalo. A kto bol na vine tohto incidentu?   

Chôdza na vodítku - jedna z prvých vecí, ktorú “učím”. Ak sa pes už raz naučil ťahať je to mega robota ho to odučiť. Hlavne ak máte veľkého psa. A chce to trpezlivosť, trpezlivosť a ešte raz trpezlivosť - ide vlastne o hru kto z koho. Ťaháš stojím - povolíš idem (najlepšie iným smerom). Povolenie vodítka odmeňujem. Prvé hodinové prechádzky sú na vzdialenosť úplne krátke. Lebo viac stojím ako idem. A ešte podstatná vec - žiadne flexi vodítko!!! To funguje úplne naopak - tam pes musí ťahať. Povel k nohe je úplne o niečom inom - ale ľudia si to pletú

Sardullah - no tiež sa mi za tých 30 rokov čo som stále s dákym psom nestalo, aby mi psa napadol doslovne z ničoho nič iný pes - ale všetko je raz prvýkrát.

Eduza - držím palce, aby ste už nič podobné nezažili a psík dožil už v kľude. Strach sa dá korigovať, ale nie odstrániť duplom nie po opakovaných zlých zážitkoch. P.s. po škaredom páde pri preskoku kozy na telesnej som ju už v živote nedokázala preskočiť - darmo som sa presviedčala, že o ni nejde

Aké stráženie máte na mysli? A ak plot nepreskočí tak ho môže podhrabať ☺ Žiaden pes bez výchovy a výcviku nebude to pravé strážne plemeno a kastrácia s tým súvisí pramálo

No sú potom aj ľudia typu - "aspoň niečo na tom zarobím". A nevyvrátite im to - mala som takú kamošku, ktorej som nápad s pripúšťaním jej bavorskej farbiarky (bez PP) vyhovárala hádam rok. Argumentovala, že je to kopec roboty okolo šteniat, že tak ľahko to nepredá, že nech nemnoží bezpapierákov …Jej argumenty - ale naša fenka je taká super krásna milá, a veď keď predám tak si privyrobím - tie boli nepriestrelné. Keď mi potom chodila pomaly plakať, že to je hrozné (narodilo sa jej 11 šteniat) - mala ich v byte - a posledné už rozdávala zadarmo- tak naše kamarátstvo značne ochladlo, pretože (asi moja vina) som jej necitlivo odvrkla, že som jej to vravela a proste má čo chcela tak nech sa nesťažuje. 

Každého psa som "cvičila" od začiatku - s láskou, dôsledne, jednoznačne. Šteniatka sa radi učia - formou hry, bez nátlaku s pamlskami. V podstate som vždy bežnú prevádzkovú obslužnosť dosiahla u psov do cca pol roka veku - potom sa ľahšie zvládala puberta ☺A cvičenie ako také prebiehalo v etapách cca 5-10 minút párkrát za deň. Ja osobne sa nehrám na to, že netráp ho ešte je malý - samozrejme, že netrénujem so šteniatkom preskok cez 2m prekážku, ale bežná poslušnosť sa dá zvládnuť raz dva práve v tomto období. A ešte taká mini rada z mojich skúseností - práve vo veku do tých 6 -7 mesiacov som sa vždy hrávala so šteniatkami hru na skrývačku - proste som sa im skrývala na prechádzke práve vo chvíli keď si ma nevšímali - spoza stromu som potom pozorovala čo stvárajú - podľa potreby privolala alebo ich nechala ma nájsť - odmenila, urobila indiánske tance radosti, keď ma našli- možno sa mýlim, ale asi toto potom vytvorilo na celý život v psoch potrebu si ma strážiť - naozaj som nemala nikdy problém, že by mi psiská odbiehali - skôr naopak postupne bol pre mňa problém vystihnúť moment na skrytie sa ☺

Nám začiatkom roka tiež napadol nášho psa na vodítku uličný pobiehač - a išiel cielene po psovi. Prvýkrát bol s naším psom iba priateľ - čakal ma pred obchodom - ledva ho odohnal a aj keď to vyzeralo, že sa nič nestalo - liečili sme potom dva týždne hnisajúcu ranu nad chvostom. Útok pes zopakoval možno o desať minút, ale to som tam bola už aj ja a sama nechápem ako som dokázala po tom psovi vyštartovať a zahnať ho. Nervy som teda mala také, že až … Vrcholom bolo keď ho potom majiteľ volal domov - a nadával mne, že prečo útočím na jeho psa - ON NIČ NEROBÍ !!! Asi som mala nášho pustiť z vodítka a nechať ho vyriešiť situáciu - keďže je to moskovák asi by si poradil nie?

Veľmi pekne ďakujem - predovšetkým za to, že ste po zrušení ifauny prijali toľkých nových prispievateľov - reagovali okamžite na ich požiadavky a za pochodu vylepšovali. A ponúknuté maličkosti sú krásnym gestom. Ešte raz Ďakujem