Minuly piatok vecer, to som bola este PN, ale v pracovnom chate som to videla, vytiahli na plachte z vozika chlpate zubozene telicko…po 5 dnoch “liecby” v terene, pricom tych 5 dni bol ulahnuty, ho poslali pred vikendom umriet k nam.
V sobotu konik este zil, kolegovia uz ale vehementne navrhovali eutanaziu. Tak reku pockajte, pridem.
No a vyliezla som z kliniky o tyzden.
Chjo…co som za ten cas prezila, z toho mi osediveli uz fakt vsetky vlasy. To sa asi ani neda slovami opisat. Kazdopadne, v pondelok sa to biedactvo v popruhoch postavilo.
Nuz, privitajte Zorana, este o nom dufam budem vela pisat. Uz stihol aj endotoxemiu, aj trosku laminitidku, anemicky je viac, nez bola Neha, svolov ma na rozdavanie a dekubity, och, dekubity ma ako mavaju kone v Egypte, postavit iba v popruhoch, vycerpany je aj z toho, ze zerie, seno nedokaze pozut, iba kase, tri druhy parazitov, no, ma toho chlapec hodne za sebou.
Zoranko ma rok a je to norik muransky, kupodivu.
Presne pred tyzdnom sa nieco vo mne rozhodlo, ze napriek vsetkemu bude zit. A on sa zrejme rozhodol rovnako. A ked sa dvaja taki odhodlani stretnu…
Moj novy kon, bajecny kseft, iste mi vsetci zavidite 😜
