Kone…chjo…
Rano sme Zoranenka vyzliekli z popruhov, vonku nebol, je zima.
Vyzera ako, hm, dlha usecka, na konci ktorej je velikanska hlava s telacim pohladom.
Pred mesiacom si kamoska kupila muranskeho norika, krasny mlady kon a tak ucenlivy a ochotny, ze sme jej ho, v dobrom, aj trosku zavideli.
Dnes som mu bola odpilit hlavu a odniest ju na SVPU, aby sa vylucila besnota.
Kon mal od vcera take priserne neurologicke priznaky, ze ho doobedu radsej dala utratit. Bud stal ako socha, alebo mal priserne krce a najhorsie bolo, ze sa proste vybral a isiel. Cez ohrady, steny, pletivo, bordel, ked padol, tak siel po karpoch, len dopredu a dopredu. V zivote som nic podobneho nevidela.
Keby dala vediet uz vcera…ale nedala, zial.
Kym som vybavila ziadanky, odpilila hlavu, odniesla hlavu, cela sa obliekla, preobliekla, umyla, den bol v prdeli.
Zoranenko lezkal, nevyzeral, ze by chcel vstat, osetrovatel hovoril, ze si lahol len nedavno, tak som mu nechala dvere na boxe otvorene a sla na pokec na “chyzu” osetrovatelov.
A o chvilu klopy klop, kopytka po stajni, Zoranek sa vybral na prieskum 🤭
Niekedy to tak je.
Ze jeden odide a druhy sa vrati…
Kone vam aj tak nakoniec zlomia srdce, pisal Dick Francis.
Njn.